Autor: José J. Gãmez Palacios

„Nasleduj svoje srdce,“ povedal mu don Cafasso, ktorý bol jeho veľkým priateľom. Ja som s ním a s jeho matkou žilo na Valdoccu, vedelo som teda, že srdce dona Jána Bosca trpelo, pretože niektorí jeho chlapci nemali večer kde spať. Chúlili sa na chodbách budov alebo v špinavých verejných nocľahárňach. Nejaký čas premýšľal, že si ich vezme domov. Skúsil to dvakrát, ale nasledujúce ráno sa chlapci vyparili a odniesli prikrývky, dokonca aj seno i slamu z matracov.

V jeden májový večer sa don Bosco ozval: „Mama, niekto je tam vonku.“

„Ale choď, veď prší.“

Vo svetle zábleskov sa za sklom črtala chudá tvár chlapca, premočená a vystrašená.

Don Bosco vybehol von. Mama prekvapene vykríkla.

„Som sirota. Pochádzam z Valsesie. Som murár, ale zatiaľ som si nenašiel prácu. Neviem, kam mám ísť.“

Pätnásťročný mladík dorazil na prah Pinardiho domu v daždivý večer v máji 1847,

premočený od dažďa a hľadajúci bochník chleba. Nielenže ho nevyhodili z dverí, ale dostal aj to, čo hľadal. Zistil, že je tu milovaný.

Oči syna a matky sa stretli. Don Bosco už uvažoval o tom, že by chlapec mohol ostať pri ňom, ale zároveň nechcel obmedzovať jeho slobodu.

„Kam mieniš ísť?“

„Neviem. Prosím iba o láskavosť stráviť túto noc niekde tu v rohu, kde by som nerušil.“

Po tvári malého murára stekali slzy. Utrel si ich chrbtom mozoľnatej ruky. Don Bosco s ním hovoril pomaly, potichu. „Keby som… Keby som si bol istý, že nie si zlodej – usmial sa na neho –, možno by som sa pokúsil ubytovať ťa tu, ako najlepšie viem. Ale iní už odniesli plachty a prikrývky, obávam sa, že ostatné mi vezmeš ty.“

Mladík naňho hľadel a zrazu prestal plakať.

„Ach nie, monsùreverendo, nie, nie. Som chudobný, ale… nikdy som nikoho neokradol.“

V takýchto prípadoch don Bosco cítil zimomriavky po celom tele a tajomná hrča v hrdle mu sťažila dýchanie. Jeho matka, ktorá ho dobre poznala, to skrátila.

„Na dnešný večer ho uložím v kuchyni,“ povedala, „a zajtra sa Pán Boh postará.“

Všetci traja pozbierali tehly a štyri zavápnené dosky, ktoré položili na tehly. Vytvorili posteľ, ale nemali matrac. Don Bosco priniesol svoj a Margita zase plachty a dve prikrývky.

Kým sa chlapec uložil, svätá žena s ním s láskou hovorila o práci a viere, ako to kresťanské matky zvyčajne robia, a zašepkala s ním modlitbu. Potom zobrala jeho šaty, zašpinené, deravé, premočené od dažďa, ktoré potrebovali údržbu. A dala chlapcovi, „synovi“, na čelo mňa, svoje najsladšie pohladenie.

„Dobrú noc,“ povedala.

Táto „dobrá noc“ sa rovnakým spôsobom alebo premenená na „dobré ráno“ stále opakuje pri deťoch a pri každom, kto žije v domoch dona Bosca.

Práve na Valdoccu bola počas generálnej kapituly slávnostne odhalená socha mamy Margity a umiestnená na miesto, kde si mama dona Bosca urobila záhradu. Scéna zobrazuje chlapca, ako prekračuje prah domu dona Bosca a jeho matky, aby požiadal o pohostinnosť, a ako ho víta láskyplný pohľad a pohladenie mamy Margity.