Spracoval: Marián Husár SDB

V tieto dni sú cintoríny vyzdobené a rozžiarené mnohými sviecami. Pre nás veriacich myšlienka na smrť nevyvoláva len predstavu o konci. Plamienok aj tej najmenšej sviece hovorí o nádeji, hovorí o tom, že aj nás čaká Ježiš. Každá sekunda ma k nemu približuje. 

Cintoríny sa tak stávajú miestami, kde sa hlbšie zamýšľame nad životom, nad tým, čo je v ňom podstatné a čo iba balast. Modlíme sa a spomíname na našich drahých – Akú stopu zanechal ich život, akú výzvu? Čo ma chceli naučiť? Kam smerujem? Môj život presahuje do večnosti.

Niekedy mi k tomu, aby som sa rozhodoval správne môže pomôcť postoj, pri ktorom svoje rozhodnutie robím s pohľadom na smrť. Predstavím sa v situácii, keď budem umierať, a rozhodnem sa tak, aby som vtedy – pri mojom odchode z tohto sveta, bol čo najspokojnejší, čo sa týka rozhodnutia v danej veci (Ignác DC, č. 186, 187). Keď budem prechádzať do večnosti a budem prežívať posledný súd (nezabudnime – je to súd lásky), uvidím v čírom priezračnom svetle svoj život, všetky moje rozhodnutia, víťazstvá i pády, všetko dobro, čo som spravil. Do posledného vlákna bytosti pocítim, ako ma miluje ten, ktorý nás stvoril. Budem sa vnímať v najhlbšej pravde a zakúsim i bolesť, z toho, že som niekedy nespoznal, neprijal Lásku, že som viac nemiloval.

Ako prežil vo väzení svoj dotyk so smrťou nedávno blahorečený Janko Havlík? Jeho zážitok nachádzame v Drobnej duchovnej spisbe, pozostávajúcej z jeho modlitieb, zápiskov a spomienok. Je v nej aj opis z väzenia. Janko to písal akoby o niekom inom, ale je veľmi pravdepodobné, že to zo skromnosti písal v inej osobe o sebe.

„Uvediem príhodu, čo zažil môj priateľ:

Po istý čas pracoval v šachte, kde spolu s ďalším pracovníkom robili výdrevu. Zlomil sa im vrták, a tak kamarát nasadol do okovu a išiel pre nový. Keď sa vracal  naspäť, okraj okovu sa zachytil o akýsi kováčsky klinec a začal sa s ním vysýpať. Ak by sa bol chytil držiaka (ucha), odseklo by mu to prsty. Preto sa len celý vzoprel vo vedre lakťami i kolenami a dúfal, že sa v ňom udrží, aj keď  bude dole hlavou. Tu nastal kritický okamih, keď popri normálnom, zúfalom výkriku o záchranu – vykríkla i jeho duša! Zavolal „stop“! Spolupracovník, ktorý bol niekoľko metrov pod ním práve pri signálovom lane, naozaj stihol dať „stop“ a vysýpanie prestalo. Inak zízala na priateľa asi 20 metrová hĺbka.

Ide však o iné. O uvedomenie si konca života, ktoré v ňom vyvolalo výkrik duše – urýchlenie mysle. A v tom časovom intervale ako vyslovil púhe „stop!“, preletel mu mysľou celoživotný film. Pred očami mu prebehlo do najmenších podrobností všetko, čo prežil, a to hádam od toho najrannejšieho detstva, až po tento osudový okamih.

Prišlo však i čosi iné a dôležitejšie: Výzva zhodnotiť svoj  doterajší život a rozhodnúť sa, ako ďalej. Či ostať rezignovane stranou, t. j. zostať zatvrdnutým voči vlastným chybám a neprejaviť ani známku ľútosti, alebo sa kajať. On sa rýchlo a zjavne priklonil k dobru – k ľútosti. A vďaka tomu v ňom okamžite nastala ohromná vyrovnanosť a radosť.

Duchaprítomný spolupracovník zbadal, o čo ide, a zariadil signálom všetko tak, aby sa šťastne dostal k nemu. Až po vyjdení z vedra si sadol, aby si vydýchol. Vtedy nastala fyzická reakcia: slabosť v kolenách a triaška. A ešte dlho sa  nevládal postaviť na nohy…“

Úryvky z Jankovho denníka

Srdce Ježišovo, túžba výšin večných
– Jedine v Tvojom náručí som šťastný.

Srdce Ježišovo, plné dobroty a lásky
– Do Tvojich rúk porúčam celú svoju osobnosť. Ak mi dáš svoje požehnanie, budem spokojný.

Srdce Ježišovo, slasť všetkých svätých
– Keď už teraz prijímame Ježiša – a sme mu verní –  tešme sa na prebývanie – večné – s Ním!