Autor: Angel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
Deň po slávnostnej oslave sviatku dona Bosca som mal silný emocionálny zážitok. Po dosť prísnych kontrolách som prekročil prah Ústavu na výkon trestu pre mladistvých „Ferrante Aporti“ v Turíne, ktorý sa kedysi volal „La Generala“.
Na jednej zo stien je veľká pamätná tabuľa, ktorá pripomína, ako don Bosco navštevoval mladíkov vo väzení. Koľkokrát prešiel – s vreckami svojho zaplátaného odevu plného ovocia, čokoládok a tabaku – cez ťažké brány, ako sú tieto v turínskych väzniciach Senato, Correzionale, Torri a potom aj tu v ústave Generala, aby navštívil svojich „priateľov“, mladých väzňov. Hovoril o hodnote a dôstojnosti každého človeka, ale keď sa znovu vrátil, často bolo všetko zničené. To, čo vyzeralo ako vznikajúce priateľstvá, bolo mŕtve. Tváre boli opäť tvrdé, sarkastické hlasy syčali kliatby. Donovi Boscovi sa nie vždy darilo prekonať vlastnú skľúčenosť. Jedného dňa sa rozplakal. V pochmúrnej miestnosti nastalo chvíľkové zaváhanie. „Prečo ten kňaz plače?“ spýtal sa niekto. „Pretože nás má rád. Aj moja matka by plakala, keby ma videla tu v base.“
Dopad týchto návštev na jeho dušu bol taký veľký, že sľúbil Pánovi, že urobí všetko pre to, aby sa tam chlapci nedostávali. Tak sa zrodilo oratórium a preventívny systém.
Veľa vecí sa zmenilo. Synovia dona Bosca neopustili cestu, ktorú vytýčil náš otec. Je tradíciou, že väzenskými kaplánmi sú saleziáni. Medzi „historických“ kaplánov patrí aj milovaný don Domenico Ricca, ktorý vlani po viac ako 40 rokoch služby odišiel do dôchodku. Na jeho miesto nastúpil ďalší salezián don Silvano Oni a saleziánski novici pod vedením novicmajstra každý týždeň prichádzajú na stretnutie s mladými väzňami do Ústavu na výkon trestu s iniciatívou nazvanou „Ihrisko za mrežami“. Všetci väzni sú oveľa mladší ako novici dona Bosca a drvivá väčšina nemá žiadnych príbuzných.
Preto my saleziáni tak veľmi milujeme mladých
Ako don Bosco, aj ja som nechal prehovoriť svoje srdce. Boli tam aj pedagógovia, ktorí týchto mladíkov každodenne sprevádzajú. Pozdravil som všetkých vrátane mnohých mladých cudzincov. Cítil som, že komunikácia je možná. Predtým traja novici predviedli krátku scénku zo života dona Bosca. Potom mi dali slovo a umožnili aj tým mladíkom položiť mi tri-štyri otázky. A tak to aj bolo. Spýtali sa ma, kto je don Bosco pre mňa, prečo som salezián, aké je to žiť to, čo žijem, a prečo som ich prišiel navštíviť.
Porozprával som im o sebe, o svojom pôvode a národnosti. „Som Španiel, narodil som sa v Galícii ako syn rybára. Vyštudoval som teológiu a filozofiu, ale o rybárstve viem oveľa viac, pretože ma to naučil môj otec. Saleziánom som sa rozhodol stať pred 43 rokmi. Chcel som byť lekárom, ale potom som pochopil, že don Bosco ma volá, aby som liečil duše mladých.
Pretože neexistujú dobré a zlé decká, ale mladí, ktorí dostali menej, a – ako hovorieval náš svätec – v každom mladom človeku, aj v tom najnešťastnejšom, je bod prístupný dobru a prvoradou povinnosťou vychovávateľa je hľadať tento bod, tú citlivú strunu srdca, a pomôcť rozkvitnúť jeho životu. Preto my saleziáni tak veľmi milujeme mladých. Všetci môžeme urobiť chyby, ale ak si veríte, ak dôverujete svojim vychovávateľom, vyjdete odtiaľto lepší. Mojím snom je stretnúť vás všetkých jedného dňa na Valdoccu s mladými, ktorých som včera pozdravil na sviatok nášho svätca.“
Počas obeda sa ma jeden mladík spýtal, či sa ma môže opýtať jednu vec súkromne. Trochu sme sa oddelili od veľkej skupiny, aby nás nikto nerušil. „Načo je dobré, že som tu?“ spýtal sa ma znenazdajky. Povedal som mu: „Úprimne si myslím, že nanič a na mnohé. Nanič, pretože väzenie, nútený pobyt, nemôže byť cieľom ani miestom určenia, ale iba prechodným miestom.“ A dodal som: „Ale myslím si, že ti to urobí veľmi dobre, pretože ti to pomôže rozhodnúť sa, že sa sem už nechceš vrátiť, že máš možnosť lepšej budúcnosti a po niekoľkých mesiacoch môžeš byť prijatý do jednej z komunít, ktoré máme my saleziáni napríklad v Casale neďaleko odtiaľto…“
Mladík ani nečakal, kým dopoviem, a dodal: „Chcem to, potrebujem to, pretože som bol na nesprávnom mieste a s nesprávnymi ľuďmi.“
Porozprávali sme sa. Oni sa rozprávali s nami a pochopil som, aké je to pravdivé, že – ako hovorieval don Bosco – v srdci každého mladého človeka sú vždy semienka dobroty. Tento mladík a mnohí ďalší, ktorých som stretol, sa dajú úplne „vrátiť do života“, ak dostanú správnu príležitosť po chybách, ktoré urobili.
Znova som tých mladíkov pozdravil, jedného po druhom. Veľmi srdečne sme sa pozdravili. Ich pohľady boli čisté, boli to úsmevy mladíkov bitých životom, mladíkov, ktorí urobili chybu, ale plných života. U ich vychovávateľov som vnímal veľký zmysel pre povolanie. Páčilo sa mi to.
Po uplynutí stanoveného času, ktorý bol dohodnutý vopred, som sa rozlúčil. Jeden z nich ku mne pristúpil a opýtal sa ma: „Kedy sa vrátiš?“ Bol som dojatý. Usmial som sa naňho a povedal som mu: „Keď ma nabudúce pozveš, prídem sem a medzitým ťa budem čakať ako don Bosco na Valdoccu.“
Toto som zažil včera.
Priatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano, priatelia charizmy dona Bosca, tak ako včera, aj dnes je možné dostať sa k srdcu každého mladého človeka. Aj v najväčších ťažkostiach je možné polepšiť sa, je možné zmeniť sa a žiť poctivo. Don Bosco to vedel a celý život na tom pracoval.
(Podľa Il Bollettino Salesiano, marec 2023)
0 komentárov