Prerozprávala: Oľga Križová / Foto: archív

Pokračujeme v príbehu dievčaťa Terky, ktorý sme uverejnili pred týždňom.

„Keď som mala tak 19 rokov išla som na návštevu k svojmu bratovi Štefanovi do Bratislavy. Býval na Pláteníckej ulici, blízko fabriky Gumon, kde aj pracoval. V nedeľu sme sa vybrali pešo do najbližšieho kostola. Po pol hodine cesty – stále žiadny kostol. Stáli sme pred veľkým  domom s oválnym priečelím. Lepšie som sa prizrela  – Veď ja tento dom poznám. To je dom z našej tehličky! To budú tí saleziáni! Brat sa čudoval odkiaľ ja poznám saleziánsky dom. Nič som nevysvetľovala, lebo už sme vchádzali hore schodmi do domu. Vošli sme do velikánskej miestnosti. Na jednom konci bol oltár a na druhom konci pódium. Neskôr (dostala som sa tam viackrát, lebo sa tam môj brat aj ženil) nám domáci vysvetlili, že v nedeľu doobeda tam slúžia sv. omše aj pre ľudí z okolia a cez týždeň zatiahnu oponu (bola asi v dvoch tretinách miestnosti) a v tej väčšej časti sa stretávajú mladí. Na pódiu hrajú divadlá, alebo im miestnosť slúži na rôzne slávnosti, prednášky a zábavné súťaže. Svätá omša bola celkom iná ako u nás na dedine. Nielen, že tu bolo veľa mladých ľudí (hlavne chlapcov), rodín s deťmi, ale pri omši bolo veľmi veľa miništrantov, ktorí sa správali ako keby už boli vyškolení… Aj kázeň bola kratšia a zrozumiteľná. Pán farár nestál na kazateľnici, vysoko nad ľuďmi, ale iba na troška vyvýšenom mieste. Všetci sme ho počuli, lebo mal dobrý hlas. Bola som nadšená, že som v dome, na ktorý som zbierala aj s mojou kamarátkou peniaze…“

V roku 1941 – Opereta „RYBÁRI“ v réžii dona DERMEKA mala veľký úspech. Bratislava-Miletičova

Toľko k spomienkam na tehličku. Avšak saleziánsky príbeh v našej rodine nekončí…  V r. 1943 sa mama vydala za nášho otca Viliama – pochádzal z Terchovej, no pracoval v Bratislave. Do novej rodiny na dedine dochádzal raz za týždeň. Niekedy za ním zašla mama a trávili spolu poobedia a nedele. Do kostola chodili k saleziánom. Otec mame predstavil svojho strýčka – saleziána (vzdialeného príbuzného) – Jozefa Stašu, ktorý tiež pochádzal z Terchovej.  V rokoch 1940 – 1945 bol v Bratislave na Miletičovej. Po otcovom odporúčaní bola mama u dona Stašu na sv. spovedi. Zážitok, ktorý mala z tejto spovede sa zapísal do jej srdca navždy: „Ani predtým, ani potom som na takej spovedi nebola!“ – spomínala ešte po svojej 80-tke. (Don Stašo bol neskôr (1945-48) väzenským kaplánom, čo mu bolo osudné. Bol spovedníkom aj Jozefa Tisu, a to nebolo bez následkov. Komunisti ho stálym vyšetrovaním tak zničili, že v r. 1951 zomrel. Bolo to v dome jeho sestry v Terchovej, dostal infarkt, keď schádzal po schodoch na ďalší výsluch.)

Muži – Oratoriáni Saleziánskeho Ústavu Bratislava-Miletičova

Do novej rodiny si náš otec priniesol dve knihy – Písmo sv. Nový zákon a knižku Životopis Dona Bosca. Neviem, či ich kúpil, alebo dostal od strýčka. Určite ich obe prečítal a ponúkal ich aj nám deťom. My sme sa čítaniu veľa nevenovali, lebo robota a hry nám boli prednejšie. Až neskôr som pochopila ako nás (a mňa osobne) Pán Boh predchádza… Dona Bosca nechal „motať sa“ v našej rodine, aby našiel „živú tehličku“. Pri týchto spomienkach si uvedomujem, že aj cez nás môže Pán Boh robiť také predchádzanie pre niekoho iného.  Ktovie, čím si poslúži cez nás…?

Všetky deti v našej rodine (malé i veľké) poznajú príbeh dona Bosca. Zatiaľ bez odozvy.  Ale ako hovorí pápež František – nie je dôležité obsadzovať priestory, ale dajme prioritu času. Dôverujme, že boží čas príde… a buďme „výmyselní“.