Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Pandémia zmenila naše vzťahy so svetom, s druhými a so sebou samými. Potrebujeme znovu budovať a znovu sa narodiť s väčšou solidaritou a uvedomelosťou, aby sme sa spamätali z tichej pohromy, poznačenej bolesťou, izolovanosťou, smútkom a strachom.

Čo by robil don Bosco dnes?

Začnem malým poučným príbehom: Istý povrazolezec natiahol na priestrannom trhovisku v značnej výške lano. Najprv vystupovali niekoľkí žongléri, ale ich predstavenie trvalo dlhšie, ako sa očakávalo, a námestie zahalila tma. Vystúpenie ekvilibristu sa muselo konať vo svetle reflektorov.

V šere si umelec nevšimol, že ho po rebríku pokojne nasleduje jeden malý chlapec. Až keď urobil prvé kroky na lane, zbadal ho za sebou.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ho. „Chcem ísť s tebou po lane.“ „Nemáš strach?“

„Pokiaľ som s tebou, nie.“ Diváci zatajili dych.

Povrazolezec si dieťa vyložil obkročmo na ramená, a aby odvrátil jeho pozornosť od výšky, tmy a nebezpečenstva závratu, povedal mu: „Pozri sa, aké krásne hviezdy sú tam hore! Uprene sa pozeraj na hviezdy!“ A kým sa chlapec pozeral na žiaru trblietavých hviezd, nemyslel na nebezpečenstvo váhavých krokov na tenkom lane, na hĺbku pod nimi a dal sa preniesť na lane po celej šírke námestia.

Don Bosco by sa ako prvý „vyštveral na lano“ s chlapcami a s mladíkmi. Bol by tam prvý a využil by všetku svoju tvorivosť, schopnosti a zručnosti, aby mladých preventívne viedol k nádeji, pričom by veril v nich samých, ponúkal by im hlavnú rolu a každému by rozprával o radosti zo života a o raste v harmónii, formoval ich k odvážnemu angažovaniu sa s druhými a pre druhých, najmä pre tých, ktorí to najviac potrebujú.

V tomto je nádej tejto doby: príležitosť rásť a spoločne sa učiť ako tímy študentov, rodín, učiteľov a špecialistov. Musíme si vážiť, koľko sme z tejto krízy získali (lepšie životné prostredie, pomalší život, byť spolu ako rodina) a akí kreatívni a inovatívni boli toľkí vychovávatelia v rýchlej a účinnej reakcii, napríklad prostredníctvom digitálnych technológií.

Veci budú iné a my chceme, aby boli iné. Nič nie je rovnaké ako predtým: život, väzby, priestor a čas. Nechceme sa vrátiť tam, kde sme boli, ale chceme veci meniť k lepšiemu, inovovať, vytvárať, veriť v seba samých, vo svoje zdroje, vo výchovu ako faktor zmeny.

Potrebujeme tvorivosť, aby sme vytvorili nové vzorce a nové odpovede. Potrebujeme smelosť života, ktorý prináša niečo skutočne nové. Potrebujeme sen o novom živote, pretože tá úloha je náročná a bude trvať dlho. Vyžaduje si nie improvizáciu, ale istotu svedectva, radosť z našej nádeje, spoľahlivosť našej dôveryhodnosti. Viac ako kedykoľvek predtým je potrebná naša prítomnosť a naše svedectvo. A viac ako kedykoľvek predtým nemôžeme mladých nechať samých (nikdy, ale teraz ešte menej!): čakajú nás s otvorenou náručou, aby sme zas a znovu prežívali ich život, so silou lásky, ktorá je schopná všetko prekonať, pretože v tom všetkom môže zvíťaziť iba láska! Musíme opäť snívať sen mladých.

Dúfam, že sme sa naučili viac si uvedomovať ľudské prepojenie, byť odhodlanejší dobre vychovávať všetky deti a mladých, hlbšie si uvedomovať silu ľudskej vľúdnosti a viac sa zameriavať na prácu s rodinami a organizáciami s cieľom vychovávať pre budúcnosť, a to pomocou saleziánskej metódy, ktorá znamená toto:

Úplné a srdečné prijatie. Dialógy dona Bosca s mladíkmi odhaľujú jeho schopnosť prijímať úplne a srdečne, čo je základný prvok saleziánskeho výchovného vzťahu. V neformálnom, situačnom a priateľskom komunikačnom modeli sa don Bosco dostával k srdcu a prekonával bariéry „sociálneho odstupu“ („Rob tak, aby každý, kto s tebou hovorí, sa stal tvojím priateľom“ [MB X, 1085] a týmto spôsobom sa každý cítil prijatý a milovaný (každý chlapec sa cítil byť „obľúbencom dona Bosca“). V ľudskom raste je dôležité, aby bol jednotlivec protagonistom, hlavnou postavou svojho života a svojho príbehu.

Súlad a empatickú otvorenosť. Don Bosco odporúčal svojim saleziánom blízkosť k mladým ľuďom, plnú pozornosti a vľúdnosti.

Poznanie mladého človeka a jeho možností. Podľa pedagogiky dona Bosca môže mladý človek vo svojom vnútri vždy nájsť osobné zdroje, ktoré keď dá do hry, spolu s „milosťou“ ho privedú k tomu, aby predkladal a dosahoval nové ciele na zlepšenie a podmanenie si seba samého.

Výchovnú a pastoračnú skúsenosť v každodennom živote. Výchovné sprevádzanie sa uskutočňuje v každodennom živote napríklad na dvore, ktorý je vynikajúcim (neformálnym) priestorom na spoznávanie a sprevádzanie mladých ľudí. Neobyčajné veci sa dejú za bežných okolností: vo chvíľach každodenného života sa vychovávateľ a študent často rozprávajú, spoločne, prežívajú chvíle práce i rozptýlenia, a tak sa vzájomne spoznávajú, často dosahujú aj vzťah intenzívneho priateľstva, ktoré pripravuje srdce na dôveru, oddanosť a učenlivosť („Snaž sa, aby ťa milovali, neboj sa“).

Výchovné prostredie a rodinný štýl. Don Bosco sa snažil napodobniť to, čo zažíval vo svojej vlastnej rodine, a tohto rodinného ducha chcel preniesť do každodenného života na Valdoccu. Spolužitie medzi vychovávateľmi a deťmi malo byť podobné ako býva medzi rodičmi a deťmi.

Technológia nemôže nahradiť učiteľov. Výchova zostane (a mala by zostať) veľmi intenzívnou činnosťou vzájomného pôsobenia medzi ľuďmi. V budúcnosti bude preto hlavnou výzvou nájsť správnu rovnováhu medzi podporou zavádzania digitálnych nástrojov a pokračovaním investovania do ľudského faktora.

Prevenciu ako systém. Pojem „prevencie“, ktorý uplatňoval don Bosco, nemá čisto „asistenčný“ a „ochranný“ charakter. Je „rozvíjajúci“ a zameriava sa na „posilňovanie schopností“ s cieľom prekonávať negatívne faktory, ktoré môžu človeka zničiť.

V prípade COVID-19 sú potrebné nové výchovno-vzdelávacie stratégie na scitlivenie a na prípravu študentov, ktorí budú novými občanmi najbližšej generácie, aby hľadali riešenia, ktoré berú do úvahy rešpektovanie života, udržateľný rozvoj a etické angažovanie sa.

Osobné sprevádzanie ako duchovné vedenie: svätosť. Vychovávateľ dona Bosca sa neobmedzuje len na ľudskú stránku, ale smeruje k duchovnej. Jeho cieľom je úplné šťastie („nebo“). A kvôli tomuto cieľu ide „až po hranice nerozvážnosti“: chôdza po lane je vždy ťažká a riskantná, ale na pleciach dona Bosca ideme k budúcnosti bez strachu. Pritom upierame svoj zrak na hviezdy v nebi.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, október 2021)