Autor: Marián Husár SDB

Poďme spolu s Petrom do jeho loďky, nachádzame sa v kontexte prvého zázračného rybolovu (Lk 5, 1-11). Siete sa trhajú od množstva rýb a Peter prežíva, napriek veľkej horúčave dňa, mrazenie na chrbte. On ako skúsený rybár najlepšie pochopil ten zázrak – keď po namáhavej noci, kedy neulovili nič, teraz počas dňa, vďaka Ježišovmu slovu, sa siete trhajú od veľkého úlovku. „Odíď odo mňa Pane, lebo som človek hriešny.“ Ako úprimne a pokorne to vyjadril… to, čo niekedy prepadá aj nás. Vedomie vlastnej hriešnosti, zlyhaní, krehkostí, neschopností odpovedať na niektoré výzvy… Aj my sa niekedy práve takto cítime. A čo na to Ježiš? „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ Čože ja? Takýto? Nehodný, hriešny, slabý? Áno ty… pretože Ja z teba urobím skalu. Krásne na tom je, že Boh niekedy vstupuje do nášho života práve cez našu slabosť, cez vedomie, že si nevystačíme my samy. „Sila sa dokonale prejavuje v slabosti…“, napísal apoštol Pavol. Každý z nás máme vnútorný svet, máme v ňom aj časť, ktorú nemôžeme dostať úplne pod kontrolu. Určitú zranenosť po prvotnom hriechu, ktorá zostáva prítomná v našej existencii, tak ako zostáva noc povedľa dňa, tie stránky našej osobnosti, od ktorých by sme chceli najradšej utiecť, no nedá sa. Sú časťou našej bytosti. Poznáme to Petrovské kráčanie po hladine mora. Počas búrky apoštol vystúpi z loďky na hladinu Genezaretského jazera. Dokiaľ pozerá na Ježiša, kráča po hladine, keď však uprie pohľad na vzdúvajúce sa vlny, priepastnú hlbinu pod sebou, silný vietor, zapochybuje a strach ho paralyzuje. (Mt 14, 22-33)

V Galilejskom mori, v Cezarei Filipovej, či na nádvorí Kajfáša Peter ukazuje, ako je nám blízky, ukazuje, že viera a nedostatok viery, vždy medzi sebou narážajú. Pochybnosť z kríža hlboko zasiahne učeníkov dokonca aj po zmŕtvychvstaní. Mt 28, 16-17: „Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.“. Strach a viera sú prepletené spolu.

Cítim, že je to aj moja situácia. Momenty viery, kde klíčia doslova zázraky a na druhej strane, niekedy znechutenie, strach, neistota. Peter kráča po hladine mora, vo vnútri zázraku však zapochybuje a dôsledok?: „Pane, topím sa!“  Vo vnútri pochybovania ale vykríkne: „Pane, zachráň ma!“ A je zachránený. Pochybnosť a viera – neoddeliteľné skutočnosti, ktoré bojujú o srdce človeka. (Ermes Ronchi)

Situácie, s ktorými si nevieme poradiť, keď naše sily nestačia na daný problém, na vyriešenie ťažkosti, sú bodom zlomu, ktorý je veľmi dôležitý, pretože práve tam môže Boh naplno vstúpiť. Niekedy sa dostaneme na dno, aby sme pochopili, že vlastnými silami si neporadíme, že potrebujeme SPASITEĽA. Vtedy už nehľadíme na seba, ale na neho. K nemu sa utiekame. Do jeho náručia sa vrhneme.

Ó, Pane, nikdy neprestaň k nám vystierať svoje ruky, aby si nás objal. Ďakujem Petrovi, pre jeho prepletenie viery a pochybnosti, preto jeho kráčanie medzi zázrakom a topením sa. Ďakujem mu za jeho výkrik. Teraz viem, že v akomkoľvek probléme, v akejkoľvek búrke, môžem byť zachránený. Nezabudnime nikdy na všetky tie naše zmŕtvychvstania. A nezabudnime tiež, že Zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý sa zjavuje apoštolom, aby sa nechal spoznať, ukazuje im ruky a bok. Neukazuje uzdravené telo, ale rany… (Jn 20,20) Ony sú štrbinou, cez ktorú prichádza svetlo Veľkej noci. Jeho rany, ale aj tie naše…

„Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Znovu sme pri tom istom jazere ako na začiatku (Jn 21,17). Teraz však po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Odpoveď Petra je plná pokory a úprimnosti. „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“ Je si vedomí, že vo chvíli, keď zacítil ohrozenie zo smrti, neobstál. Už vie, aký je napriek trom intenzívnym rokom s Ježišom, krehký, no neprestal mať rád. „Pás moje ovce.“ Teraz si pripravený. Nebudeš ale prvým pápežom bez chýb. Skala neprestane byť krehkou. Tvoja ľudská zraniteľná láska, však bude postupne premieňaná Ježišovou láskou až raz dozreje do lásky agapé.