Autor: Michele Molineris

Don Bosco bol často v nebezpečenstve života. Raz večer sa tiež veľmi preľakol, keď z hustého krovia vyskočil mladý muž a povedal: „Peniaze alebo život!“

Don Bosco občas zavítal do osady Becchi, kde vyrástol, aby navštívil svoju matku a brata Jozefa. Keď sa raz večer vracal z Capriglia do Becchi, z hustého krovia ktosi skríkol: „Peniaze alebo život!“ A hneď sa z krovia vyrútil mladý muž s kosákom v ruke. Don Bosco sa hneď spamätal z prekvapenia a povedal: „Ani jedno, ani druhé!“

„Nijaké výhovorky. Vyklopte peňaženku, lebo…“

„A ty by si chcel urobiť zle donovi Boscovi? Mal by si odvahu vziať mu život? Takto plníš svoje sľuby?“

Don Bosco mohol takto rozprávať. Spoznal v tom nešťastníkovi človeka z Turína, ktorému preukázal toľko materiálnych i duchovných dobrodení. Útočník odhodil kosák, padol pred donom Boscom na kolená a kajúcne povedal: „Don Bosco, odpustite mi!“

„Odpúšťam ti. Ale mysli na to, že s Bohom sa nežartuje“.

„Som nešťastný. Pred dvoma dňami ma prepustili z väzenia. Šiel som domov, ale nik ma neprijal. Matka sa mi obrátila chrbtom. Všetci ma vyháňali: ,Choď preč, toto už nie je tvoj dom. Potupil si nás!‘ Čo som mal robiť? Už dva dni som nič nejedol… Hnaný hladom…“

„…si napadol dona Bosca!“

Úbožiak sa celý rozžialený rozplakal ako malé dieťa. Potom začal fňukať: „Som naozaj naničhodník, už nebudem mať pokoja!“

„Prečo?“ pýtal sa don Bosco.

„Spomienka na to, čo som urobil, ostane navždy vrytá v mojej pamäti. Preto už nebudem mať pokoja.“

„Chceš mať naozaj pokoj v duši? Veď som ti ho veľa ráz vrátil vo väzení. Vrátim ti ho aj teraz. Poď so mnou!“

Don Bosco ho zaviedol ku kameňu. Tam si sadol, mladý muž si prikľakol a pokorne sa vyspovedal. Chvíľu sa spolu modlili. Don Bosco vstal a povedal: „A teraz poď so mnou!“

Zišli malým údolím a čoskoro boli pri dome brata Jozefa, ktorý si vystaval oproti rodnej chalúpke. Vstúpili dnu.

„Stretol som tohto priateľa a trochu sme sa pozhovárali. Preto som sa oneskoril. Bude s nami večerať,“ povedal a posadil ho vedľa seba k stolu. Brat Jozef však hneď spoznal tohto lapaja. Zjedol iba tanier polievky a odriekol si aj pohár dobrého vína. Vytušil totiž, že sa po ceste stalo čosi nezvyčajné. Mladý muž prespal v izbietke.

Ráno po raňajkách don Bosco napísal pánu farárovi odporúčajúci list a s úsmevom a požehnaním prepustil svojho „atentátnika“.

V rodine mu všetko odpustili a prijali ho za syna a brata. Až do smrti bol z neho poctivý občan a dobrý veriaci.