Autor: Marián Valábek SDB / Foto: © Servizio Fotografico – Vatican Media

V novom roku máme na programe hľadanie viery

„Kde je ten, ktorý sa narodil?“

Prvým „miestom“, kde môžeme hľadať Pána, je nepokoj otázok. „Cesta viery sa začína, keď s Božou milosťou urobíme miesto pre nepokoj, ktorý nám nedá spať; keď si dovolíme klásť otázky, keď sa neuspokojíme s pokojom svojich zvykov, ale vystavíme sa výzvam každého dňa; ktoré sa zarývajú do tela. V týchto chvíľach sa v našich srdciach vynárajú tie nezadržateľné otázky, ktoré nás otvárajú pre hľadanie Boha: Kde je pre mňa šťastie? Kde je plný život, o ktorý sa usilujem? Kde je tá láska, ktorá nepomíňa, neochabuje, ktorá sa nezlomí ani tvárou v tvár slabosti, zlyhaniu a zrade? Aké príležitosti sa skrývajú v mojich krízach a utrpeniach?“

Riziko cesty k Božej tvári

Riziko cesty vedie k otázkam, ktoré v skutočnosti môžu viesť k frustrácii a opustenosti, ak nás nevedú na správnu cestu, pokiaľ neusmerňujú náš vnútorný pohyb k Božej tvári a kráse jeho Slova. „Vydávame sa na riskantnú cestu (pohyblivé miesto), na ktorej nie sú vopred zaistené bezpečné trasy a definované mapy. Väčšina slovies opisujúcich hľadanie sú slovesá pohybu. To platí aj pre našu vieru: bez neprestajného putovania a neprestajného dialógu s Pánom, bez počúvania Slova, bez vytrvalosti nemôže rásť. Nestačí mať nejaké predstavy o Bohu a niekoľko modlitieb, ktoré utišujú svedomie; treba sa stať učeníkmi, ktorí nasledujú Ježiša a jeho evanjelium, hovoriť s ním o všetkom v modlitbe, hľadať ho v každodenných situáciách a v tvárach ľudí. Od Abraháma, ktorý sa vydal do neznámej krajiny, až po mágov, ktorí sa vydali za hviezdou – viera je cesta, viera je púť, viera je príbeh odchodov a ďalších odchodov. Pamätajme na to: viera nerastie, pokiaľ zostáva statická; nemôžeme ju uzavrieť do nejakej osobnej nábožnosti alebo medzi múry kostolov, ale musíme ju vynášať, žiť ju na ustavičnej ceste k Bohu a k našim bratom a sestrám.“

Zázrak klaňania

Tretím miestom stretnutia s Pánom je zázrak klaňania. „To je rozhodujúci bod: náš nepokoj, naše otázky, duchovné cesty a prax viery sa musia spojiť v klaňaní sa Pánovi. Tam nachádzajú svoj prameň, pretože je to Boh, kto v nás prebúdza cítenie, vnímanie a konanie. Tam sa všetko rodí a vrcholí, pretože zmyslom všetkého je dosiahnuť stretnutie s Bohom a dať sa objať jeho láskou, ktorá dáva základ našej nádeji, oslobodzuje nás od zla, otvára láske k druhým, robí z nás ľudí schopných budovať spravodlivejší a bratskejší svet. Tam sa učíme stáť pred Bohom, aby sme sa v tichosti zastavili a odovzdali jeho láske, aby sme sa dali objať a obnoviť jeho milosrdenstvom. A tu potrebujeme modlitbu klaňania. Stratili sme zmysel pre klaňanie, pretože sme stratili nepokoj otázok a odvahu ísť vpred v riziku cesty. Klaňajme sa Bohu a nie svojmu egu či falošným modlám, klaňajme sa Bohu, aby sme sa nesklonili pred vecami, ktoré pomíňajú…“ Inými slovami, potrebujeme hľadať, rozlišovať a klaňať sa.