Autor: Jozef Luscoň SDB / Foto: autor

Medzi Bohom a človekom to funguje tak, že Boh dáva výzvy a človek na ne môže slobodne odpovedať „áno“ alebo „nie“. No Bohu sa vždy oplatí povedať „áno“. Ako je to u dona Titusa Zemana? Ktoré jeho „áno“ malo v jeho živote mimoriadny význam? Bolo ich viac.

Životný príbeh utkaný z „áno“

Každý človek má svoj príbeh, ktorý je „utkaný“ jeho vnútorným nastavením a situáciami, do ktorých vstúpil. Na „osobné nastavenie“ má vplyv rodina, spoločnosť, médiá, kamaráti, škola… a najmä prirodzené i nadprirodzené dary, ktoré dostal od Pána. Osobné nastavenie „kotví“ vo svedomí a prejavuje sa cez „ja“ človeka.

Takto vystrojený jednotlivec vstupuje do konkrétnej situácie a „rieši“ ju – vyjadruje sa k nej zaujatím postoja. Zjednodušene povedané, situáciu posúva vpred cez „áno“ alebo „nie“. Jeho život teda závisí od „áno“ a „nie“, ktoré povedal na danom mieste v danom čase.

A tak sa ako upletený motúz za každým z nás ťahá jeho život. A všeličo môže byť v ňom „zapletené“ – drahokamy, perly, ale aj bezcenný škaredý uhoľ, či dokonca nejaké smradľavé teleso…

„Áno“ u dona Titusa

Život dona Titusa Zemana má tiež chvíle, v ktorých vidno vážnosť jeho rozhodnutí a vplyv jeho „áno“ na jeho ďalší život. Upozornime najprv na tie, ktoré mu priniesli radosť a potechu.

Istotne má veľký význam jeho „zmluva“ s Pannou Máriou, že ak vyzdravie, bude jej synom. Vyzdravel, povedal jej „áno“ a spečatil to príchodom do saleziánskej školy v Šaštíne.

Dôležité „áno“ zaznelo v jeho srdci, keď ho povedal Bohu pri voľbe povolania. Obrovské významné „áno“ zaznelo z jeho úst i pri kňazskej vysviacke.

Potom i vtedy, keď pocítil Božiu výzvu zachraňovať bohoslovcov, aby mohli v cudzine doštudovať teológiu a stať sa kňazmi.

„Áno“ v kritických situáciách

Pri tretej výprave, keď na dona Titusa mieril policajt samopalom, zaznela jeho veta: „A teraz čo, Panna Mária?“ Zdalo sa, akoby bol v rozpakoch a nevedel, čo robiť. Ale jeho ďalší postoj vyjavil, čo sa odohralo v jeho duši: „Áno, prijímam všetko, čo príde.“

Keď ho odsúdili na 25 rokov väzenia, nereptal. Jeho „áno“ bolo tiché, odovzdané, prijímajúce ortieľ, dôverujúce Bohu. Po prepustení z väzenia nasledovala séria „áno“ vyjadrená zapojením sa do pastoračnej služby. A „áno“ zaznelo aj pri jeho smrti – prijal ju s pokojom.

Nuž a 30. septembra 2017 na jeho blahorečenie zase Boh povedal: „Áno.“ Don Titus sa tak po sérii „áno“, ktoré boli odpoveďou na Božie výzvy, ocitol na oltári.

Nezabudnúť sláviť

Z týchto Titusových „áno“ si niektoré pripomíname každý rok, iné pri okrúhlom výročí. Významný je deň, keď uvidel svetlo sveta, deň jeho narodenia – 4. január 1915. Prvými rehoľnými sľubmi – 6. augusta 1932 sa ešte viac primkol k Pánovi. Vtedy si ho Pán zasvätil pre seba. Jeho „áno“ pri kňazskej vysviacke 23. apríla 1940 znamenalo, že sa stal vysluhovateľom mimoriadnych Božích dobrodení.

Dátum Titusovho odsúdenia – 22. február 1952 nám pripomína, ako statočne zobral na seba kríž. Deň smrti – 8. január 1969 je deň jeho prechodu do večnej vlasti k nebeskému Otcovi. A deň jeho blahorečenia 30. september je deň radosti z toho, že ho nebo uznalo za hodného byť nám vzorom v mnohých smeroch – najmä v obete za povolania.

A ako osláviť tieto jeho dni? Máme liturgické modlitby, deviatniky, triduá, krížové cesty, texty modlitieb za povolania, rôzne aktivity, púte… Možností je veľa.

Bez obáv povedať Bohu „áno“

Človek potrebuje mať vzor. My sme ho v Titusovi dostali. Nezabudnime na to, slávme jeho veľké okamihy, lebo tým niečo dôležité v sebe zobúdzame.

Okrem iného sa motivujeme, aby sme Bohu bez obáv povedali „áno“. Tak ako Panna Mária, ktorá je nám v tom tiež veľkým vzorom.