Spracoval: rhsdb / Foto: wikimedia a archív SDB

Na pozadí veľkých udalostí začiatku roka 1922, keď Cirkev prežívala voľbu pápeža, sa rozvíjal bežný život takmer 50-tich slovenských mladíkov – nádejných saleziánov, ktorí si osvojovali saleziánskeho ducha a charizmu. Jedna skupina v Ríme a druhá v Perose Argentine, 25 km od Turína.

Na konci novembra sme si pripomenuli jednu z kľúčových udalostí, keď v mestečku Perosa Argentina z rozhodnutia hlavného predstaveného saleziánov vznikol prvý slovenský saleziánsky dom. Salezián kňaz Viliam Vagač tam mal na starosti 20 chudobných mladíkov a s klerikmi Jozefom Psárskym a Františkom Sersenomsa starali o ich výchovu a vzdelanie.

Zároveň v Ríme v saleziánskom dome Božského Srdca pri stanici Termini sa saleziáni kňaz Ladislav Stano, ponovic Ján Hlubík i klerik Jozef Rosinský venovali ďalším 26 chlapcom zo Slovenska, ktorí túžili byť saleziánmi. Spomedzi tých, čo tam prišli v januári 1921, traja začali v lete saleziánsky noviciát v Genzane pri Ríme: dvaja 19-roční, Marcel Hroniak a Anton Lednický, a o rok mladší Jozef Straka.

Cirkev aj saleziáni prežívali veľké jubileum 300 rokov od smrti svätého biskupa Františka Saleského. Jeho sviatok sa vtedy slávil 29. januára. Veľké oslavy titulárneho patróna saleziánov ohlásil ešte druhý nástupca dona Bosca don Pavol Albera; ten potom zomrel 29. októbra 1921. Samotné Oratórium svätého Františka Saleského v Turíne na Valdoccu otvorilo jubilejný rok svojho patróna presne v deň jeho 299. výročia smrti, teda 28. decembra 1921. O mesiac sa potom v Bazilike Márie Pomocnice konali sväté misie a následné trojdnie ako príprava na slávnosť svätca. Na ňu bol 29. januára pozvaný milánsky kardinál Achille Ratti. Toto všetko sa dozvedáme z Bollettino Salesiano 1/1922.

Pápež Pius XI., vlastným menom Achille Ratti, bol 259. pápežom Katolíckej cirkvi, od 6. februára 1922 do 10. februára 1939. V jeseni 1883 ako mladý kňaz navštívil dona Bosca v jeho oratóriu v Turíne. Zdržal sa tam dva dnia odchádzal plný hlbokých a hodnotných spomienok. Ako pápež potom dona Bosca blahorečil (1929) a svätorečil (1934) a rozšíril jeho sviatok na celú Cirkev. Blahorečil aj Máriu Dominiku Mazzarellovú (1938).

„Blahosklonne nám prisľúbil, že príde sláviť pontifikálnu liturgiu v Bazilike Márie Pomocnice vo vrcholný deň slávnostného trojdnia na počesť sv. Františka Saleského; a pripravovali sme sa čo najradostnejšie ho privítať,“ uvádza Bollettino Salesiano v marci 1922 v článku s názvom Nech žije Svätý Otec Pius XI. Achille Ratti bol milánskym arcibiskupom a kardinálom len od leta predošlého roka. Po smrti Benedikta XV. 22. januára 1922 odriekol účasť na oslavách v Turíne a cestoval na konkláve do Ríma. Na Hromnice sa začala voľba a po štyroch dňoch ho zvolili za pápeža. Dal si meno Pius XI.

Popri týchto veľkých udalostiach sa rozvíjal život slovenských chlapcov tak v Ríme, ako aj v Perose.

Vo vlasti sa o rozbehu života v Perose dozvedeli už vo februári 1922. Časopis Posol Božského Srdca publikoval list dona Viliama Vagača. „Tu v Perose (pri Turíne) výborne sa cítime. Chovanci sú tiež veselí, nábožní a usilovní. Počas dňa častejšie navštevujú P. Ježiša v bohostánku. Pilne sa učia i po taliansky. Talianske hry si už tiež osvojili. Úfame, že sa chlapci vydaria.“ Don Vagač čitateľom tiež spomenul, že ďalší slovenskí chlapci sú v Ríme. V čase spomínaného konkláve na začiatku februára boli tými niekoľkými slovenskými šťastlivcami, ktorí zažili tie udalosti priamo vo večnom meste.

Samotné Bollettino Salesiano prinieslo o slovenských chlapcoch v Perose Argentine správu v apríli 1922. Uvádza sa nielen ich prijatie ako „kolónie slovenských mladých“ na jeseň 1921, ale článok vykresľuje aj okolnosti: dopady vojny a politické pomery nazýva „prevraty“, pričom uvádza, že najprv na chudobných slovenských chlapcov mysleli „aj naše internátne školy v Rakúsku a Maďarsku“. Spomína sa tiež, že najprv slovenských mladíkov prijímalo kolégium Najsvätejšieho Srdca v Ríme, „kde sa dva roky tešili skutočne bratskej pohostinnosti“. Krátky článok napokon uvádza dva hlavné motívy usadenia Slovákov v Perose: „Hlasy prosiace o pomoc a podporu však boli čoraz početnejšie a naliehavejšie a na druhej strane bolo potrebné poskytnúť týmto mladým ľuďom výchovu a vzdelávanie zodpovedajúce ich temperamentu a jazyku, a preto bolo vhodné poskytnúť im osobitný a vhodný domov.“ Citované je aj „vrúcne“ želanie predošlého pápeža ešte donovi Alberovi, „aby saleziáni otvorili nejaký ústav v prospech chudobných detí Československa“. Záver článku opisuje chlapcov a dáva tušiť, že autorom mohol byť priamo niektorý slovenský salezián: „Všetci sú chudobní a sú podporovaní bezplatne. Mnohí ďalší žiadajú o prijatie a dúfame, že s Božou pomocou a dobročinnosťou spolupracovníkov budeme môcť na budúci rok zdvojnásobiť ich počet.“

Obraz svätého Františka Saleského v prvom kostole, ktorý postavil don Bosco na Valdoccu a zasvätil ho tomuto svätcovi ako patrónovi oratória a saleziánov

Život a výchovu slovenských chlapcov pod Alpami v Perose Argentine usmerňoval, samozrejme, základný saleziánsky personál domu, komunita, ktorá tam pôsobila aj predtým. Priamy svedok udalostí, vtedy chlapec Alojz Koza, neskôr vo svojich zápiskoch spomína viaceré podrobnosti. Direktor don Luigi Borino, „staral sa o celkový chod ústavu, bol otcom, radcom, tešiteľom a povzbudzovateľom spolubratov aj chovancov ústavu. Pre neznalosť slovenského jazyka sa s nami chovancami sprvoti menej stýkal. Až po osvojení si taliančiny sme sa k nemu viac priblížili. Mal spôsoby jemné, otcovské, prívetivé.“

O ekonómovi domu, ktorým bol don Carlo Leone – najviac svojho saleziánskeho života prežil práve v Perose –, don Koza píše: „Bol dobrý, šetrný, bedlil, aby nič nevyšlo nazmar. Počas nášho stravovania prideľoval porcie. Niekedy sme sa zasmiali, keď sme ho videli cez okienko do kuchyne, ako hľadá po zemi spadnutú fašírku. A bolo lepšie zjesť zafúľanú fašírku ako nijakú.“

Ďalším, ktorý bol neskôr aj spovedníkom našich chlapcov, bol Francúz don Gean Domergue. „Nižší, guľatej tváričky, obyčajne usmiaty, pracoval s oratoriánmi. Obstojne hrával na husliach. Aj našich chovancov nacvičoval. Niekedy toľko dosiahol, že sa opovážil s nimi aj pred verejnosť vystúpiť.“

Popri ďalších troch – koadjútor Giovanni Fazzone, kňaz Vittore Carullo (mal na starosti miestne oratórium) a istý klerik Luigi Micheli – bol tam ešte pán Nelli: „Mladý kostolník signor Nelli býval obyčajne veselý, usmiaty, ako bývajú mládenci pred tridsiatkou. Okrem kostolníctva robil všetko, čo mu rozkázali. Preto ho volali ,factotum – hotový na každú robotu‘.“

Títo siedmi saleziáni sa spolu s troma slovenskými – Vagačom, Sersenom a Psárskym – starali od konca novembra 1921 v Perose o budúce nádeje slovenského saleziánskeho diela.