Ako na začiatok nebolo ani treba stavať, ani zháňať dva milióny

Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB

Čo bolo treba na to, aby saleziánska rehoľa otvorila prvý dom v Československu? Don Viliam Vagač, vtedy 35-ročný salezián, jeden z ťahúňov prípravy slovenských chlapcov na saleziánsky život v Perose Argentine pri Turíne, si uvedomoval, že rozhodné slovo majú predstavení. A tak na jeho otázku „kedy?“ tretí nástupca dona Bosca vo vedení rehole don Filip Rinaldi niekedy v jeseni 1923 povedal: „Jak náhle niektorý z osvietených pánov biskupov nám bude voľačo pozitívne navrhovať.“ Aktívny don Vagač nepotreboval viac. A nebo tiež žehnalo.

Don Filip Rinaldi

Trenčín?

Rozvíjajúce sa dielo slovenských saleziánov v Perose pri Turíne pociťovalo v školskom roku 1923/24 silu Božej prozreteľnosti čoraz viac. O šesť rokov neskôr vo vlastnom slovenskom časopise Don Bosko saleziáni čitateľom ponúkli zápisky z kroniky tých čias z Perosy: „Božská Prozreteľnosť nás neopustila. Milodary stále prichádzali tak z Ameriky, ako i zo Slovenska na udržovanie a výchovu našich slov. salez. chovancov.“ Konkrétne napríklad Prvá slovenská katolícka ženská jednota v Amerike posielala ročne 600 dolárov. Do Perosy však prichádzali aj listy s naliehaním, aby saleziáni čím skôr začali prácu doma. Don Vagač si spomína: „Takéto listy nás stále elektrizovali a my sme tomu boli veľmi radi, lebo celou dušou a srdcom sme túžili po svojej otčine.“ Z kroniky sa ďalej dozvedáme, že vec veľmi podporoval nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko (1875 – 1948). „Začali sme teda s ním pretriasať usídlenie slovenských saleziánov na Slovensku. V celej Nitrianskej diecéze najviac nám imponoval Trenčín pre jeho polohu a tiež preto, lebo je tam mnoho opustenej mládeže.“ Plán však padol pre určité veľké prekážky.

Ohlas

Iná veľká vec sa však podarila. Pravdepodobne „sa to ukulo“ v komunikácii dona Vagača s biskupom Kmeťkom zrejme ešte na sklonku jesene 1923. Slovenskí biskupi na svojom zasadaní 24. januára 1924 v Žiline spolu vyjadrili jasné želanie mať saleziánov doma: celý biskupský zbor podpísal „Ohlas slovenských biskupov k ľudu katolíckemu“. Text pripravil práve biskup Kmeťko. Rozposlaný bol do všetkých farností a publikovaný aj v tlači. Vyberáme pár viet: „120 slovenských saleziánov volá k nám z Talianska: Pripravte nám malý útulok na Slovensku! – a my by sme ich tam mali nechať?! Medzi slov. saleziánmi sú už aj kňazi, ktorí len na vhodný okamih čakajú, aby mohli tu účinkovať a dielo saleziánske sem presadiť. A jak by to bolo potrebné! Úmyslom bisk. zboru je, aby časom každé biskupstvo malo svoj saleziánsky ústav, v ktorom by opustená mládež patričného biskupstva našla svoj útulok.“

Keď don Vagač prišiel s prekladom Ohlasu za hlavným predstaveným, ten s údivom viac ráz opakoval: „Také voľačo ešte nebolo v našej Kongregácii, aby celý biskupský zbor jednej krajiny ako Slovensko jednotne sa vyjadril za diela sv. Jána don Boska“. Na túto iniciatívu biskupov sa teda od rehole saleziánov čakala odpoveď konkrétnymi krokmi.

Zo Záhoria Svätý Mikuláš

A hoci sa biskupi v Ohlase zmieňovali až o roku 1925, slovenskí saleziáni chceli začať už v septembri – logicky, počítali so začiatkom školského roka. A v týchto okolnostiach sa opäť ukázalo Božie riadenie celej veci. Donovi Vagačovi prišiel vážny list. Poslal ho kanonik Karol Nečesálek (1865 – 1936), dekan v Borskom Svätom Mikuláši pri Šaštíne. So záujmom sledoval situáciu saleziánov a iniciatívne predstavil jednoduchý a praktický plán. „Som šaštínsky rodák a tiež poznám dobre tunajšie pomery a potreby. Šaštín je známe pútnické miesto, ale hodne zanedbané. Tam dvaja ani traja kňazi nestačia. Sem treba rehoľníkov ako saleziáni. Tu v kláštore na fare je dosť izieb. Aj lesná správa štátnych veľkostatkov Vám tu prepustí do prenájmu byty. Načo by ste stavali teraz v tej veľkej drahote a nedostatku peňazí, keď tu máte všetko hotové. Už som sa rozprával o tom aj s pánom biskupom Jantauschom, ktorý tiež schvaľuje môj plán.“

Kanonik Karol Nečesálek

Niet času zháňať dva milióny

Záujem zo Slovenska rástol a nechýbali ani ďalšie ponuky. V Tepličke pri Žiline bol na predaj celý kaštieľ, v Kremnici bol prázdny veľký františkánsky kláštor, kde žili len dvaja pátri. Tu sa do veci vložil – isto podľa rozhodnutia hlavného predstaveného – don Pietro Tirone, vtedy člen hlavnej rady saleziánov a predtým provinciál v Poľsku, ktorý sa s Viliamom Vagačom veľmi dobre poznal a tiež mu záležalo na otvorení prvého domu na Slovensku. Ako dokladá list v hlavnom archíve rehole v Ríme z 15. mája 1924 od biskupa Jantauscha donovi Vagačovi, niekedy v prvej polovici mája sa cestou z Poľska don Pietro Tirone zastavil u pána biskupa v Trnave. Na Slovensku pritom navštívil všetky ponúkané miesta. A biskup Jantausch v liste opisuje ich stretnutie aj výsledok: „Z Tepličky odišiel do Šaštína, odkiaľ mi listom dal vedieť, že najvhodnejším miestom zo všetkých troch by bol Šaštín. Šaštín má železničnú stanicu, veľký chrám – svätyňu, ktorá je cieľom pútí, osobitne v mesiacoch máj a september, a ku kostolu je pripojená fara. Toto sú skutočne veľké výhody.“

Predstavení z Turína však poslali na Slovensko aj samotného dona Vagača. „Zašiel som do Tepličky pri Žiline… Cena komplexu i s adaptáciou vyžadovala sumu okolo dvoch miliónov korún čsl. Toľko peňazí by sme nenažobrali azda ani za dva roky. My ale potrebujeme ústav ešte na jeseň. Tak som bol potom pozrieť veľký františkánsky kláštor v Kremnici. Jednu veľkú chybu mal, že nemal rozsiahlych dvorov pre mládež. No šaštínsky zámok i s pútnickým Chrámom Sedmibolestnej Panny Márie mi najviac imponoval. Už hneď na počiatku pri nepatrnej adaptácii sme mohli v ňom umiestniť 50 chovancov. Neskôr až 100 i s predstavenými.“

Omša v Šaštíne – za Šaštín

V tú jar 1924 prišiel don Vagač do Šaštína – možno aj naschvál tak, aby to bolo 24. mája, v deň slávnosti Panny Márie Pomocnice. Pri hlavnom oltári odslúžil svätú omšu na úmysel, aby sa plán so Šaštínom podaril a mohol tu byť prvý saleziánsky ústav v republike. „Bol som potom v Buroch u p. dekana Nečesálka. Veľmi sa tešil a myslím, že bol so mnou aj u pána biskupa Pavla Jantauscha. Pán biskup potvrdil ústne to, čo sľúbil listovne: ‚… len príďte čím skôr a ja vás potom vymenujem za administrátora šaštínskej fary.‘“

Don Viliam Vagač

A tak po dvoch prieskumných návštevách, ako si v zápiskoch spomína don Vagač, „predstavení v Turíne boli rozhodnutí prijať Šaštín“. Bola jar 1924 a bol to veľký moment dejín slovenských saleziánov.