Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Unsplash

Azda všetci chceme z našich detí vychovať zodpovedných dospelých, niekedy mám však pocit, že naše podvedomé rodičovské ochranárske správanie je skôr kontraproduktívne.

Zo života…

Začnem skúsenosťou, o ktorú sa so mnou podelila kamarátka. Majú tri deti na prvom stupni ZŠ. Ich ráno vyzerá podobne ako asi v mnohých iných rodinách – deti treba budiť, naháňať, kontrolovať, či majú všetko zbalené a nič nezabudli, vychystať a sledovať čas, aby všetko stihli. Plné stresu a súrenia. Kamarátka chodí jedenkrát týždenne ráno cvičiť a vtedy deti chystá do školy manžel. Lenže raz musel aj on vybehnúť čosi vybaviť, a tak deti len zobudil a povedal im, že o 7.45 ho majú čakať pred domom, aby ich autom odviezol do školy.

A viete, ako to dopadlo? Deti vyhlásili, že to bolo najlepšie ráno, a pýtali sa, kedy si ho môžu zopakovať! Stihli všetko, čo bolo treba, mali pohodu, nikto ich nenaháňal a ešte aj 10 minút pozerali telku. Práve tá telka bola motiváciou, aby všetko načas zvládli.

Zodpovednosť, ale v akom kontexte?

Pojem zodpovednosť je veľmi široký. Oblastí, ktoré môžeme deťom postupne odovzdávať, je obrovské množstvo. Môžu to byť drobnosti od zodpovednosti za poriadok doma – za nejakú konkrétnu oblasť, školské povinnosti, ale aj manažovanie vlastného času, spolu-zodpovednosť pri výbere rodinnej dovolenky, ale aj zodpovednosť za to, ako komunikujem, ako zvládam svoje emócie, ako reagujem na veci, ktoré sa mi dejú. (A práve v týchto posledných oblastiach je neraz ťažké prebrať, resp. uvedomiť si svoju zodpovednosť aj pre nás dospelých.)

Často sme ako rodičia naučení držať situáciu pevne v rukách. Ako však deti rastú, potrebujú zakúšať čoraz viac zodpovednosti – so všetkým, čo to prináša. Keď som trávila čas so žiakmi na druhom stupni, z mnohých bolo cítiť apatiu – ich život je pevne daný, škola, krúžky, rodina, nemôžu v ňom nič zmeniť, ich úlohou je len prežiť. Uvažovala som nad tým, že na druhom stupni už sú dosť veľkí na to, aby im rodičia zverili časť zodpovednosti za voľný čas a schopnosti aj do ich rúk. Často deťom projektujeme všetko podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia, ale život mi ukazuje, že deti sú schopné prebrať zodpovednosť v mnohých veciach omnoho skôr, ako si myslíme.

Trpezlivé sprevádzanie

Zodpovednosť prináša slobodu. Je o povinnostiach, ale aj právach, o možnosti rozhodnúť sa, ale aj statočne niesť dôsledky. Úloha nás rodičov v tom všetkom je trpezlivé sprevádzanie a zmierenie sa s tým, že veci budú nedokonalé a budú sa diať chyby. Ale chyby sú súčasťou procesu a naše reakcie pri chybách môžu deťom pomôcť rásť alebo ich zhadzujeme a dávame dole (ty si taký a onaký, stále to nevieš!).

Myslím si, že postupné odovzdávanie zodpovednosti je jedna z veľkých výziev rodičovstva! Ak ich to však nenaučíme postupne my, lusknutím prstov sa to nestane. Umením je nájsť tú správnu mieru – nie všetko alebo nič, ale hľadať hranice a krok po kroku ich posúvať. Prajem nám všetkým veľa múdrosti a trpezlivosti pri rozlišovaní, ale aj sprevádzaní tých, ktorí sú nám zverení!