Spracoval: Peter Naňo SDB / Foto: archív SDB Partizánske

V prvom čísle Don Bosco dnes v roku 2003 je článok s názvom „Saleziáni do Partizánskeho?“ Už od októbra 2002 začal pôsobiť na sídlisku Šípok prvý salezián. Našiel tu nový kostol a pastoračné centrum. A tak sa to celé akosi začalo.

Dnes tu funguje saleziánska farnosť a oratórium, ktoré tu všetci volajú Pastorko. Na budúci rok by sme chceli osláviť 20-te výročie prítomnosti saleziánov na tomto mladom sídlisku v Partizánskom.

V Pastorku fungujú viaceré stretká, ktoré navštevujú deti základných škôl až po stretká mladých vysokoškolákov.

Rozlúčka s Robom Flamíkom, ktorý pôsobil v Partizánskom dvanásť rokov

Jedna animátorka raz napísala nasledujúce riadky o tom, čo si odniesla zo stretka:

„Na jednom stretku sme raz spoločne písali príbehy. Ten, ktorý som začala ja, som si zobrala domov, že si ho prečítam znovu, keď bude správny čas. Nie že by som vedela, kedy ten čas bude. Ale dnes mi padol do rúk… Stála som pri okne a pozerala som sa na hviezdy. Mesiac bol skrytý tak ako ja vo svojej tmavej izbe. Svetlo z hviezd nebolo silné na tejto časti planéty. Ľudia tu však boli ako svetlá nádeje radosti. Spievali, tancovali, štekali, lietali… Ale nazývala som ich normálnymi. Boli to moji priatelia. Zrazu som začula, ako jeden priateľ zakričal: ,,Padá hviezda!‘ Zaostrila som svoj zrak na malé svetielko, ktoré sa mihlo na oblohe. Mám si niečo želať, ale sama neviem čo. Je toľko vecí, ktoré by som chcela. Noooo. Čo keby? Čo keby neprajem niečo sebe? Veď predsa mám všetko, čo potrebujem. ,Prajem si, aby sa o5 zažalo svetlo v srdciach ľudí, ktorým toto svetlo zhaslo,‘zaželala som si. Každý z nás potrebuje aspoň malé svetielko v našom 🧡. Svetielko, ktoré máme v 🧡 od narodenia. To krásne svetielko lásky, ktorým nás zahltila už naša mamina v postieľke. To svetielko lásky, ktorým nás každý deň zaplavujú. To svetielko, ktoré Boh dopraje objaviť každý jeden deň, stačí len chcieť  😀. Stojí to málo, len odvaha a odhodlanie! Na oblohe svietia hviezdy. SVIETIA KAŽDÝ DEŇ, VŠIMOL SI SI?“

Duchovné cvičenia mladých v Hodruši-Hámroch

Veľmi krásne tu bývajú svadby. Vždy z nich cítim radosť, nádej a povzbudenie. Aj táto mladá mamička sa sobášila práve na Šípku. Keď sa jej narodila dcérka, napísala:

„Keď sa narodila S., prežívala som úplne iné pocity, ako som čakala. Prvý mesiac bol pre mňa veľmi náročný. Milovala som ju od prvej sekundy, ale pre bolesť (tú fyzickú) som si to celé nejako nevedela užívať. Cítila som sa ako ,nemama‘ a nechápala som, prečo po tom tak my ženy veľmi túžime. Keď mala S. mesiac a ja som už verila, že to bude lepšie, dostala som silnú horúčku. Nevládala som sa ani z postele postaviť a zobrať S. na ruky. To už bolo pre mňa čisté zúfalstvo a pýtala som sa, prečo musím trpieť a nemôžem prežívať naše prvé spoločné dni s úsmevom na perách. Horúčka však trvala len deň a potom ako zázrakom všetky bolesti odišli spolu s ňou. A ja som sa z minúty na minútu stávala každým kúskom tela tou ozajstnou mamou. Zrazu som všetko videla úplne inak a prežívala som to najväčšie šťastie. Prečo o tom píšem? Pretože som si vtedy uvedomila, že aj tŕnistá cesta môže viesť k niečomu prekrásnemu. Že niekedy si treba aj vytrpieť, aby sme mohli prežiť čosi nádherné. Že veľakrát v živote som zmenila smer cesty len kvôli tomu, lebo na začiatku tá cesta nebola práve pohodlná. A teraz nie je deň, aby som nepoďakovala Bohu za S., a spokojne by som sa tou cestou kvôli nej vybrala opäť.“

Svätá omša počas prímestského tábora

Jeden animátor sa zase podelil s takýmto príbehom z konca strednej školy:

„Dnes sa mi stala taká vec. Pointa všetkého je, že nám dnes ,odpustili‘ maturitné skúšky. Nie, nejdem rozprávať o tom. Pointa je to preto, že som sa dnes zarozprával s chalanom zo základky, s ktorým som sa nikdy nejako veľmi, nemusel‘ a kvôli maturite sme sa rozprávali o strednej, kde sme študovali a ako nám bolo. A to ,SME‘ tam hralo veľkú úlohu, pretože sa ma na konci dialógu spýtal, že ako som sa tam ,MAL‘, ako mi tam ,BOLO‘. A v tom momente som nevedel, čo povedať, lebo som si zrazu uvedomil, že je koniec. Moje myšlienkové pochody leteli, keď som si poskladal v hlave, že od júna som v tej škole skončil a všetko, čo sme si s chalanmi v tej škole prežili, prešlo ďalej. Neskutočne mi je z toho smutno, pretože to boli vážne dobré spomienky a toľko blbostí, čo sme v triede narobili. Postavili sme snehuliaka v triede, nie malého, ale cez celú voľnú plochu triedy, ukradli sme palmu z chodby a dali sme si ju do triedy. Všetky hodiny, keď sme nenechali rozprávať učiteľa a skončilo za to kopu ľudí v riaditeľni. Sú to pomaly iba spomienky, ale dôvod, prečo to píšem, je ten, že vám chcem povedať, aké úžasné je mať kolektív, s ktorým si ani nemusíte rozumieť… ja som bol vždy pomimo ostatných. Ale podstatné je, že aj keď si to teraz neuvedomujete, extrémne si to užijete a veľmi rýchlo to prejde. Nedokážem si uvedomiť, že o pol roka si už nemám nesadnúť do lavíc strednej, tak ako som si kedysi nedokázal uvedomiť, že mám vodičák alebo 18. Vychutnajte si život, užívajte si každú jednu chvíľu a každý jeden moment dňa v škole, v práci, hocikde ste. A keď nie je úplne najlepší, spravte si ho takým. Iba vy rozhodujete o tom, akú budete mať náladu, iba vy rozhodujete, kam sa tým dňom dostanete a ktorým smerom sa v ňom budete posúvať ďalej a ďalej.+“

Scénka na prímestskom tábore Šmolkovia

Ako nás zmenila pandémia? Pekne o tom napísala jedna animátorka:

„Dnes chcem hovoriť o sebaláske. Mám pocit, že nám tak veľmi chýba. Zo všetkých ľudí na svete sme práve my sami tými, ktorým nedokážeme preukázať rešpekt. Táto téma je možno už klišé, lenže nám to skutočne treba pripomínať, pretože sme sa obrnili a nepripúšťame si fakt, že v prvom rade by sme sa mali prijímať takí, akí sme. Viem to, pretože som taká bola. Bola som k sebe veľmi kritická. Napodiv, práve počas pandémie sa tento môj pohľad zmenil. Uvedomila som si, že práve moje sebavedomie ma robí silnejšou. Prestala som sa kritizovať, pretože som zistila, že jedine ja viem, čomu všetkému čelím. Pozrela som sa na seba a videla som niekoho, kto je silný, statočný, usmievavý a rozdávajúci energiu, aj keď ju sám nemá. A to je obdivuhodné. Nie na mne… na všetkých. Stavím sa, že mnohí z vás sú navonok silní, statoční, usmievaví a rozdávajúci energiu, hoci ju sami nemajú, no zároveň skrývajú pred svetom príbehy, ktoré ich vnútorne ničia. A to je, aspoň podľa mňa, dôvod, prečo by ste sa mali na seba pozerať s rešpektom. Toto celé, pre mňa, súviselo aj s vizuálnou stránkou prijímania samej seba. Opäť, priznajme si, mnohí máme na sebe niečo, čo fakt nemáme radi a chceli by sme to zmeniť. (Toto berte všetci s nadhľadom, ale asi by sme sa mnohí chceli vzdať nejakého tuku.) Áno, aj ja. Jasné, že som niekedy chcela mať vyšportované pevné telo, ale moja psychika fakt potrebovala ten cheesecake. Niekto by skúsil oponovať, že nepotrebovala, len chcela. Verte mi, potrebovala, lebo opäť len ja sama viem, čomu čelím. A takto je to aj so strapatými vlasmi, neupravenými nechtami či teplákmi. Niektoré veci sú totiž dôležitejšie než iné. Stavím sa, že takto je to aj u vás. Za tým všetkým niečo je a nie je to lenivosť. Nie je teda krásne, že sme napriek všetkému stále živí a schopní byť tu pre iných? Chcela by som vám trochu priblížiť môj vzťah s Bohom. Môj Boh, keď ma vidí, určite hovorí toto: ,L., milujem tvoje strapaté vlasy, pretože tvoju osobnosť vystihujú omnoho viac než učesané. Milujem, že si nepotrpíš na tom, aby si bola upravená, lebo považuješ za dôležitejšie mať upravené vzťahy okolo seba. Milujem, že sa neberieš veľmi vážne. L., pokojne si daj aj dva zákusky, zaslúžiš si ich. L., mám rád, aká si, si pre mňa jedinečná a nechcel by som, aby sa na tebe čokoľvek zmenilo. Ja viem, že občas s vecami bojuješ, ale ver mi, že ja vždy bojujem s tebou.‘

Tance na tábore

On to hovorí a ja som sa to naučila hovoriť tiež. Ja viem, že cesta sebalásky je dlhá, ale verím, že mnohí sa odhodláte na ňu vydať a že raz všetci budeme poznať svoju hodnotu a budeme na seba hľadieť ako na tie najlepšie verzie samých seba.“

Animátori počas prípravy divadla

V Partizánskom žijú ľudia s veľkým srdcom. Nikdy ma neprestane udivovať, čo všetko dokážu, ako sa vedia rozdávať a ako úprimne zápasia so svojimi chybami. Ak budete mať niekedy cestu okolo, môžete sa zastaviť na kávičku, spraviť si prehliadku „Baťovho mesta“ či vybehnúť do krásnej prírody. Určite neoľutujete!