Na ceste k 150. výročiu založenia Inštitútu dcér Márie Pomocnice

od | okt 31, 2021 | Časopis 6/2021, Saleziánska rodina

Autor: Erta Cigolla FMA / Spracovala: Iveta Sojková FMA / Foto: archív

V rámci posledného roka prípravy na toto významné jubileum sestier saleziánok pokračujeme v predstavovaní sestier FMA prvej generácie z Mornese, ktoré spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou ako prvé prežívali výchovnú charizmu dona Boscaa dali zrod „duchu Mornese“.

Sestra Enrichetta Sorbone

Narodila sa v Rosignane Monferrato 24. 11. 1854.
Do Mornese prišla v roku 1873.
Zomrela v Nizze Monferrato 14. 7. 1942.

Krátky životopisný profil

Mama Enrichetty Sorboneovej zomrela, keď mala iba 37 rokov. Zanechala sedem detí: dvoch chlapcov – jeden z nich sa stal kňazom a druhý saleziánom koadjútorom – a päť dievčat – všetky sa stali dcérami Márie Pomocnice, sestrami saleziánkami. Enrichetta sa narodila ako druhá v poradí po bratovi Karlovi. Najmladšia Angelika mala iba deväť mesiacov, keď mama zomrela. Mama sa krátko pred smrťou zdôverila Enrichette, že predniesla Pánovi takúto modlitbu: „Pane, tu som. Vezmi si môj život, ak sa to tak tebe páči, ale daj, nech ani jedna z mojich dcér nezostane vo svete.“ A Pán ju naozaj vypočul.

Na ceste k 150 02

Farský kostol v Mornese

Enrichetta zostala sama ako pätnásťročná. Otcovi nechcela zväčšovať jeho starosti, a tak sa učila v rodine bezvýhradnému darovaniu sa, ktoré vylučuje hľadanie akýchkoľvek osobných ambícií.

V osemnástich rokoch stretla dona Bosca, ktorý jej hneď, ako ju uvidel, povedal: „Vy choďte do Mornese!“ A dodal: „… skôr než vstúpite do tohto svätého domu, nechajte svoju vôľu predo dvermi.“ Slová dona Bosca v nej vyvolali spomienku na to, ako sa raz opýtala svojej mamy: „Mama, čo robia rehoľné sestry?“ A mama odpovedala: „Zriekajú sa svojej vôle.“

Enrichetta vstúpila do domu v Mornese v júni 1873 a 5. augusta začala noviciát. Večné sľuby zložila v roku 1875 spolu s Matkou Mazzarellovou a s ďalšími prvými ôsmimi sestrami. S treťou misionárskou výpravou (1881) chcela odísť do misií, ale namiesto nej odišla sestra Giuseppina Pacotto.

Až do smrti Matky Mazzarellovej (1881) vykonávala službu druhej asistentky. V rokoch 1883 – 1892 bola magistrou noviciek a takisto aj generálnou vikárkou Matky Kataríny Dagherovej a Matky Luisy Vaschettiovej. Tejto službe sa venovala takmer šesťdesiat rokov. Bola to ona, ktorá na základe usmernenia dona Costamagnu navrhla pozdrav: Nech žije Ježiš, nech žije Mária!, ktorý sa najskôr ujal medzi dievčatami v kolégiu a neskôr sa stal aj pozdravom sestier. Práve sestra Enrichetta navrhla, aby sa sestry FMA každé ráno v modlitbe zverovali Panne Márii. Túto modlitbu zverenia sa napísal don Bonetti a schválil don Rua.

Na ceste k 150 03

Rodný dom svätej Márie Mazzarellovej v Mornese po renovácii

Stála pri zrode viacerých rehoľných domov a diel Inštitútu FMA v Taliansku, vo Svätej zemi i v Amerike.

V roku 1934 bola v Ríme prítomná na svätorečení dona Bosca a v roku 1938 na blahorečení Matky Mazzarellovej. Zomrela v Nizze 14. 7. 1942.

V škole Matky Mazzarellovej

Osem rokov bola v Mornese v škole Matky Mazzarellovej, dávala sa ňou viesť a tak sa vo veľkej učenlivosti, ktorá je darom Ducha Svätého, napĺňala „duchom Mornese“, založenom na solídnej biblickej spiritualite, v ktorej stretnutie s Pánom vedie k radikálnym voľbám. V jej životopise čítame, že „pokora, obeta, poslušnosť“ boli čnosti, ktoré v Mornese prekvitali.

Matka Mazzarellová chcela, aby sa sestry neurážali pri napomínaní, a toto bolo aj jedno z kritérií pri rozlišovaní povolania. Matkine napomenutia neznamenali zhasnutie osoby a rozvoja jej osobných kvalít, ale smerovali k duchovnému boju s tým, čo nazývame „idol osobného protagonizmu“ jednak v duchovnom živote, jednak v apoštoláte.

Pri Matke Mazzarellovej sa naučila, že nič nie je dôležitejšie v našom živote než Boh a že Boh je vždy prítomný najmä tam, kde prežívame skúsenosť neschopnosti a bezmocnosti. Vyrovnanosť Matky Mazzarellovej jej pomáhala zachovať si správny odstup od vecí a udalostí. „Zabudnúť na seba a darovať sa“ bolo jej stálym úsilím, ale nezabúdala ani na to, že nezvládneme byť vždy v tom úspešní. Boh má svoj čas a naučiť sa rešpektovať ho bez toho, aby sme čosi nasilu pretláčali, bez toho, aby sme svojimi zásahmi išli proti slobode osôb, to je Božia múdrosť, a predovšetkým je to prameň vnútorného pokoja.

Na ceste k 150 04

Prvé kolégium sestier FMA v Mornese

V Mornese pri svätej Márii Dominike sa naučila, že obeta milá Bohu je najmä obeta srdca. Pán žiada, aby sme boli tam, kde práve sme, a dovtedy, dokiaľ to on chce a ako to on chce. Vždy si uchovávala v srdci a premietala do života učenie a príklad Matky Mazzarellovej a vedela prežívať „ducha Mornese“ jednoducho a s radosťou.

V cele srdca

Keď sa sestre Enrichette nahromadili ťažkosti, hovorievala: „Ja nemám nič iné, len tento svoj úbohý život, ktorý som pripravená obetovať Pánovi podľa jeho svätej vôle.“

V spiritualite sestry Enrichetty sú nosné najmä tieto dve línie „ducha Mornese“:
– Nehľadalo sa nič iné, len Boh a jeho láska.
– Vládla tam taká svätá radosť a veselosť, že vytvárala nebo na zemi.

Sestra Enrichetta vedela okolo seba šíriť atmosféru veľkonočnej radosti, ktorá bola typická pre prvú komunitu sestier v Mornese. Toto ovzdušie radosti bolo životodarnou miazgou, ktorá udržiavala život, ale aj vždy plodila nový život. A práve táto klíma radosti v dievčatách vzbudzovala túžbu prežívať život so sestrami a žiť ako ony.

Na ceste k 150 05

Pre dom sestier v Mornese nebol neznámy ani duchovný boj. Jedna z prvých sestier v Mornese napísala: „Náš život sa na prvý pohľad zdá ľahký, ale vyžaduje si obetu a ustavičné zriekanie, pretože je potrebné byť vo svete, ale nebyť zo sveta.“

Zo zápiskov sestry Enrichetty sa dá vidieť, že prechádzala tmavou nocou duše, v ktorej hľadanie Boha bolo poznačené námahou, silenciom, temnotou. Prechádzala skúškou až nevysvetliteľnej averzie k dobru, k službe a niekedy aj k duchovnému životu. Musela bojovať, aby ovládla netrpezlivosť, nespokojnosť, rozčúlenie. Poznala, čo znamenajú pochybnosti, hlboké nepokoje duše, strachy, opustenosť. Prešla si svojou cestou očisťovania. Keď sa vyjde z tejto skúsenosti, život je oveľa viac zjavením samého Boha. Aj ona vyžarovala jednoduché a pokojné duchovné materstvo, ktoré priťahovalo. Mala srdce, ktoré naozaj poznalo Boha.

Hovorievala: „Treba hlboko vstúpiť do ducha vlastného povolania… a nezastaviť sa na povrchu. Mnohé duše, keďže sa zastavia iba na povrchu, nikdy nespoznajú skutočnú tvár svätosti.“

Na ceste k 150 06

Logo osláv 150. výročia založenia Inštitútu FMA

Radosť a entuziazmus sestry Enrichetty neboli v kontraste s jej vnútornou cestou. Jej radosť pochádzala zo spojenia s Pánom a z jednoduchého života, v ktorom robila to, čo robiť mala, a len z lásky k Pánovi. Prameňom jej radosti bola aj totálna dôvera v Božiu vernosť.

Don Bosco o nej povedal: „Ona nekráča po bežnej a všednej ceste.“ Aj keď nemala neobyčajné charizmy, ale to jej zabudnúť na seba a darovať sa sa v nej stalo konkrétnou každodennou láskou, charizmatickou silou prinášajúcou spásu a záchranu.

 

Zdieľať článok

Ángel Fernández Artime

Hlavný predstavený saleziánov a X. nástupca dona Bosca

Zobraziť

Hudobná skupina Saleziáni Žalmy

Slávna Matka Spasiteľa

Žalm 62, Iba v Bohu spočiň duša moja

Ozeáš

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Falošný kult mladosti

O dospelých, ktorí chcú zostať mladými, a o mladých, ktorým je zastieraná minulosť, dospelosť a staroba.

Ángel Fernández Artime

Hlavný predstavený saleziánov a X. nástupca dona Bosca

Zobraziť

Hudobná skupina Saleziáni Žalmy

Slávna Matka Spasiteľa

Žalm 62, Iba v Bohu spočiň duša moja

Ozeáš