Autor: Erta Cigolla FMA / Spracovala: Iveta Sojková FMA / Foto: archív

V logu, ktoré sprevádza toto významné výročie, sa nachádza veta: „Mária sa prechádza v tomto dome.“ Tým domom je Inštitút FMA, ktorý je celý Máriin. Veta v logu je prevzatá zo slov dona Bosca, ktoré povedal pri poslednej návšteve sestier v roku 1885 v Nizze Monferrato: „Mária sa prechádza v tomto dome a prikrýva ho svojím plášťom“ (porov. Kronistória V, 51 – 52).

Inštitút Dcér Márie Pomocnice bol oficiálne založený 5.8.1872, keď prvé sestry na čele s Máriou Dominikou Mazzarellovou zložili prvé rehoľné sľuby v Mornese (Taliansko) v prítomnosti dona Bosca.

V rámci posledného roka prípravy na toto veľké výročie vám chceme postupne priblížiť prvú komunitu sestier v Mornese, ktoré sa spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou stali prameňom charizmy a dali život spiritualite v Mornese, ktorú potrebujeme znovu objavovať v jej životodarnej sile. Vybrali sme sestry, ktoré vstúpili do Inštitútu v Mornese, dlhší čas prežili s Matkou Mazzarellovou a žili hlbokým duchovným a intenzívnym saleziánskym životom.

Dom na Valponaske, kde svätá Mária Mazzarellová prežila svoju mladosť

Sestra Emília Mosca

Narodila sa v Ivrei 1. 4. 1852.
Do Mornese prišla v roku 1872.
Zomrela v Alassiu 2. 10. 1900.

Krátky životopisný profil

Pochádzala z pomerne bohatého rodu. Finančné zrútenie donútilo rodinu, aby ju zverila do výchovy starej mamy z otcovej strany v Alassiu. Nemala šťastné detstvo, hoci ho prežila v prostredí, ktoré jej vychádzalo v ústrety. „Ja som neplakávala; mlčala som.“Tento postoj bude jednou z jej charakteristík, ale bez toho, aby dostal podobu uzavretosti a horkosti vo vzťahu k druhým. V roku 1870 dosiahla na Kráľovskej turínskej univerzite diplom z francúzskeho jazyka. Bola pripravená vstúpiť do sveta práce. Rozhodujúcim pre ňu bolo stretnutie s donom Boscom, ktorý jej navrhol odísť do Mornese, a tak v decembri 1872 Emília Mosca prišla do Mornese ako učiteľka francúzštiny. Prvé rehoľné sľuby zložila v roku 1874 a večné sľuby v roku 1875.

Mornese (Taliansko), miesto narodenia svätej Márie Mazzarellovej a založenia Inštitútu FMA

V škole Matky Mazzarellovej

V Mornese bolo miesto pre všetkých. Matka Mazzarellová dokázala zasiahnuť srdce a dotknúť sa ho. Emília Mosca v nej nachádzala ženu radostnú a pokornú, trpezlivú a nežnú vo svojich intuíciách, ale aj pevnú a úprimnú v reči či v požadovaní, ktorá hovorila s jasnosťou vyvolávajúcou úžas, zamyslenie a ktorá vedela v druhom otvárať cesty pre voľby a rozhodnutia.

Emília už pri stretnutí s donom Boscom prijala jeho myšlienku: „Je nevyhnutné pripojiť vôľu ku krížu.“ Toto je jeden zo základných aspektov spirituality v Mornese – láska ku krížu, ktorá znamená lásku k Ježišovi na kríži. Pripojením svojej vôle k jeho krížu sa sloboda nestráca.

Zaujímavá je motivácia, ktorá podnietila Emíliu, aby sa stala sestrou FMA. Získal si ju rodinný duch a duchovná hĺbka prostredia v Mornese. A už po mesiaci života v kolégiu v Mornese požiadala o vstup do postulátu. Emília bola učeníčka a priateľka Matky Mazzarellovej. Boli to dve totálne rozdielne ženy, ktoré pochádzali z úplne odlišných životných pomerov a skúseností, a predsa dosiahli takú jednotu v Duchu, ktorá je daná tým, ktorí ho s učenlivosťou počúvajú. Ostala vernou učeníčkou Matky Mazzarellovej aj v jej poslednej chorobe, bola stále pri jej posteli a zbierala jej posledné vzácne slová a príklad života smerujúceho ku koncu. Od Matky Mazzarellovej na smrteľnej posteli prijala posolstvo: „Milujte sa navzájom.“

Po smrti Matky Mazzarellovej zostala devätnásť rokov pri novej generálnej Matke Kataríne Dagherovej. Bola generálnou radkyňou pre školy a mala na starosti aj formáciu.

Okno domu na Valponaske, z ktorého svätá Mária Mazzarellová adorovala Ježiša v Eucharistii, keď hľadela na vežu kostola v Mornese

V cele srdca

S diskrétnosťou teraz chceme ísť do hĺbky jej vnútorného života, tam, kde sa ľudská skúsenosť spája s tajomným pôsobením milosti a stáva sa cestou svätosti v každodennom slede udalostí.

V Mornese sa naučila dôležitosti vnútorného života, aby každodennému životu dala punc autentického života viery. Hovorievala: „S pomocou Božej milosti chcem byť vždy sústredená vo svojom vnútri…“

Ona vzdelaná, kompetentná, so silným charakterom si vybrala cestu kenózy, t.j. cestu vyprázdnenia sa od seba samej, cestu uponíženia. Očiam sestier to nemohlo ujsť, a keď sa jej na to pýtali, odpovedala: „Viete, naučila som sa to v Mornese.“

Myšlienka dona Bosca, ktorú jej povedal: „Pripojiť vôľu ku krížu“, jej zostala hlboko v srdci a znamenala pre ňu plniť si zverené povinnosti, aj keď jej pri tom krvácalo srdce, bojovať so svojím egom, so svojím videním vecí, ktoré ostatné vždy nechápali a nestotožňovali sa s ním, prežívať čas ticha a samoty. Sestra Emília vstúpila na cestu, ktorú otcovia púšte volajú „očistenie mysle a srdca“. Tu sa vstupuje na cestu poslušnosti nie vonkajších pravidiel a príkazov, ale ide o vnútornú poslušnosť srdca, ktoré je veľakrát pokúšané mnohorakými myšlienkami, reakciami, uzavretosťami, požiadavkami, nespokojnosťami rôzneho druhu. Toto je ustavičný boj.

Jej dni bývali veľmi plné. Hovorievala: „Mám vždy dobrého Boha pri sebe. S Bohom nič nie je ťažké.“

Napriek námahám a ťažkostiam prežívala dni so slobodným srdcom. S týmto cieľom robila denne aj jedno cvičenie: skôr než si išla ľahnúť, nechala všetko „spadnúť zo svojho srdca“. Povzbudzovala k tomuto cvičeniu aj sestry. Nejde o útek od ťažkostí a starostí, ale o ich prežívanie správnym spôsobom.

Po celý život ju sprevádzalo silné presvedčenie: „To najväčšie šťastie sa dosahuje obetou pre dobro druhého.“

Sestra Emília sa v Mornese naučila hlbokému zmyslu pre vzácnosť času, ktorý má hodnotu viac pre intenzitu, s akou sa prežíva, než pre trvanie jeho dĺžky. Zneli jej v srdci známe slová z Mornese: je čas milovať Pána.

Podobne ako Matka Mazzarellová, aj sestra Emília prešla skúsenosťou inteligentne a jasne sa vzdať svojej úlohy, aby prenechala miesto iným. V Inštitúte sa rozšírilo a posilnilo vzdelanie, pribúdalo sestier učiteliek a tak ju iné mohli nahradiť. Keď v roku 1900 dosiahla škola v Nizze Monferrato plné uznanie, povedala si: „Už nie som viac potrebná, môžem opakovať svoje nunc dimitis – „teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka…“

Toto nie je nejaký hrdinský a nevšedný postoj. Život veriaceho človeka, ktorý vie, že splnil, čo mu Pán zveril, sa uzatvára takto –posledným aktom lásky, ktorý je vedomý, chcený a prijatý.

Logo osláv 150. výročia založenia Inštitútu FMA