Zhováral sa: Patrik Rosival

Dona Milana Urbančoka vídavame často keď slúži omše v kostole u saleziánov v Bratislave na Miletičovej, alebo spovedáva. Rozprávali sme sa s ním o jeho hlavnej pracovnej náplni – vyučovaní na univerzite, aj o tom, ako nevnímať morálku len ako príkazy a zákazy, ale niečo viac.

Ste vysokoškolský pedagóg. Ako ste sa k tomu dostali?

Musím povedať, že som sa k tomu dostal tak trochu za zvláštnych okolností. Po skončení doktorátu som chcel pokračovať vo vyučovaní, ale to sa hneď nepodarilo. Na Teologickú fakultu Trnavskej univerzity som sa dostal v roku 2011, keď náhle zomrel páter Štefko, ktorý tam vyučoval.

Viem, že vyučujete morálku – ale čo konkrétne?

Prešiel som všetkými časťami morálky, ktoré sa učia. Najskôr som vyučoval špeciálnu morálku, ktorá sa zameriava na Desatoro a jeho obsah. Neskôr morálnu teológiu manželstva a rodiny, k tomu pribudli  semináre o svedomí a potom aj tá všeobecná časť – tzv. fundamentálna morálka, kde sa preberajú všeobecné princípy.

Z toho všetkého, čo ste vymenovali, máte nejakú „srdcovku“?

Neviem to asi zúžiť iba na jednu oblasť, ale takou srdcovkou je pre mňa téma a tajomstvo svedomia. Práve táto téma je v morálke kľúčová. Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., charakterizoval predkoncilovú morálku ako morálku autority – kolektívneho rozlišovania a pokoncilovú ako morálku svedomia. Tým sa dostáva do popredia tvorivá schopnosť osoby, ale aj jej úloha a osobitné povolanie každého kresťana. Zdôrazňuje sa tým, že Boh ráta s každým, vrátane laikov. V minulosti bolo chápanie svedomia často zúžené a aplikované skôr ako matematický princíp. Zodpovedá to vízii antických gréckych filozofov a ich definíciám. U nás v katechéze sa to pripodobňovalo semaforu – červená stop, zelená môžeš. Pokoncilový pohľad je však omnoho širší – sústreďuje sa na jedinečnosť človeka, ktorý stojí pred Bohom a jeho aktívne situovanie do dejín sveta. Ide tu o jedinečnosť vzťahu a Božie pozvanie a dar do neho vstúpiť. To oslobodzuje od pocitu samoty, uzavretosti a otvára pre spoločenstvo.

Inovovaná je aj téma zákona. Nevravíme už len o zákone, ktorý človek spoznáva vo svedomí, alebo norme danej zvonka, ktorej sa má podriadiť. Ťažiskom, obsahom a naplnením tohto zákona je totiž prežívanie oslobodzujúcej lásky a to stavia morálku do nového svetla. Pokoncilová morálka je viac orientovaná na Krista – kristologická. To neznamená zúženie iba na liturgické úkony alebo na to, že budeme memorovať state z Písma, ide skôr o preniknutie do jeho myslenia a ducha. Stať sa tými, ktorí prežívajú svoj vzťah k Bohu ako synovia. To znamená, že každý kresťan je povolaný stať sa učeníkom a nasledovníkom Krista. Koncil nevytvoril osobitne konštitúciu o morálke, ale včlenil tieto témy do základných dokumentov a tým povedal, že morálka má byť „normálka“, čiže bežný kresťanský život, jeho nasadenie a nadšenie zo stretnutia sa s Kristom. Znamená to žiť a robiť to, čo robil Ježiš: On je tu pre nás. Chce nám poskytnúť a priblížiť tajomstvo Boha, ktorý je skrytý a ako Božie kráľovstvo už rastie v tomto svete, v tom, čo prežívame. Ide o to, aby sme svojím osobným a spoločným príspevkom budovali spoločenstvo, rozvíjali vzťahy, starali sa o človeka. Pochopenie posolstva evanjelia je objaviť a nájsť bratov a správať sa k sebe ako bratia už teraz aspoň natoľko, nakoľko to vieme a dokážeme. Ostatné už dokončí Boh.

Takže aj to, o čom často rozpráva pápež František, teda o individuálnom sprevádzaní a rozlišovaní, vnímate ako mimoriadne dôležité a považujete za dobré, že sa to pripomína?

Samozrejme. Nie je to len vynález pápeža Františka, keďže aj Benedikt XVI. a Ján Pavol II. vo svojich základných líniách nadväzovali na tradíciu veľkého priekopníka v oblasti morálky sv. Alfonza, ktorý prišiel s dôležitým „pastoračným“ rozlišovacím kritériom. Zdôrazňoval nutnosť zohľadniť konkrétnu situáciu človeka, to, kde sa nachádza a následne rozlíšiť, čo je ten človek schopný urobiť v aktuálnych podmienkach. Vyzýva spovedníkov a moralistov, aby nežiadali od človeka nemožné veci, ale viedli ho. Pápež František v tomto zmysle nadväzuje práve na túto tradíciu.

Zľava Prof. Lichner, prof. Marek Šmid – dekan, Anna Záborská, kardinál Kurt Koch, nuncius, provinciál Jozef Šofranko, Milan Urbančok, prof. Ján Ďačok

Kto sú študenti (akého zamerania), ktorých učíte? Ide skôr o kandidátov kňazstva alebo patria k laikom?

Aj, aj. Teologická fakulta je súčasťou Trnavskej univerzity. Táto fakulta poskytuje všetko, čo je potrebné podľa cirkevných aj svetských zákonov, ktorými sa riadia fakulty a univerzity, na to, aby kandidáti kňazstva splnili podmienky a boli kvalifikovaní na službu kňaza, ale ponúka tieto veci aj v širšom meradle, so zameraním na mnohé otázky súčasného sveta. A nie je to len prostredníctvom nového akreditovaného študijného programu – pastorálneho counselingu.

K pastorálnemu counselingu sa ešte vrátime, lebo viem, že sa angažujete aj tam, ale keby sme mali nejakým pomerom vyjadriť podiel mužov (resp. rehoľníkov), ktorí sa chystajú na kňazstvo a laikov, ako sa to vyvíja?

Na toto neexistuje jednoduchá odpoveď, pretože každý rok tieto čísla oscilujú iným spôsobom. Áno, kandidáti chystajúci sa na kňazstvo u nás sú predovšetkým rehoľníci – napr. redemptoristi, kapucíni, františkáni, verbisti a mení sa to aj podľa toho, v ktorých ročníkoch formácie sú, počet rôzne stúpa, alebo klesá. Súčasne sú s nimi v ročníku aj laici. Čísla sú jednoznačne naklonené v prospech rehoľníkov, zatiaľ čo counseling je doménou laikov.

Keď rozprávame o pastoračnom counselingu, viete nám, prosím, ľudskou rečou vysvetliť, o čo ide? Slovo counseling som totiž doteraz nepočul.

Keby sme slovo counseling preložili ako sprevádzanie, bežne by si možno ľudia predstavili niekoho, kto iného človeka doprevádza napr. k lekárovi, na sociálny úrad a pod. Ale to nie je tento typ sprievodcu. Ak by sme túto profesiu chceli nejak definovať, povedali by sme, že je zakorenená v sociálnej oblasti – sú to odborníci, ktorí poznajú fungovanie zákonov sociálneho zabezpečenia a práce atď. Ide tu o prepojenie medzi humanitnými vedami a teológiou, ktoré vytvára originálny obsah. Predstavuje človeka, ktorý pomáha v záťažových situáciách, ale nie je to priamo psychoterapeut. Je to človek zorientovaný v palete možností pomoci, ktorý je v týchto oblastiach kompetentný natoľko, aby pomáhal riešiť konkrétnym ľuďom v konkrétnom teréne základné záťažové situácie. Patrí k ľuďom prvého kontaktu ako človek ucha, ktorý vie ľudí vypočuť a z toho čo rozprávajú pochopiť, čo potrebujú a dokáže im nedirektívnym spôsobom (čiže nedáva hotové rady) pomôcť, objektivizovať ich situáciu a nájsť zdroje vo svojom okolí v už vytvorenej sociálnej sieti. Pomáha im uvoľniť sa z napätia, pre ktoré často nie sú schopní vnímať realitu v celosti a vrátiť sa zase do tej reality aj pomocou už existujúcich pomocných štruktúr. Vie ich navigovať, usmerniť a samozrejme, že je ich sprievodcom.

Je teda tento program určený skôr pre tých, čo sa chystajú na kňazstvo, resp. kňazov?

Ide o všeobecný program zameraný vo všeobecnosti na laikov, avšak je veľmi vhodný aj na prípravu ku kňazskej službe. Myslím, že v krátkej dobe to bude aj samostatná profesia, ktorú nájdeme v zozname pomáhajúcich profesií.

Z toho, čo vás počúvam, by sme to mohli prirovnať k pastorálnym asistentom známym z nemecky hovoriaceho prostredia, akurát sa tak nenazývajú.

Áno, v niektorých krajinách je časť toho, čo som naznačil, určená práve pastorálnym asistentom. Tu by sme mohli hovoriť jednak o aktivite v pomocnej sieti, ktorú sprostredkuje cirkev, ako aj o tej, ktorá je vytvorená zo strany štátu a iných inštitúcií. V našom prípade ide teda skôr o človeka, ktorý je doma v jednom aj druhom a je schopný spojiť možnosti jedného aj druhého.

Len pre spresnenie, tento projekt sa na fakulte rozvíja už dlhšiu dobu. Bol vytvorený ako pilotný projekt, ktorý sa desať rokov budoval, testoval a má za sebou výskum a spracovanie dát, ale aj praktickú stránku, v ktorej sa overili získané teoretické poznatky a dáta v spolupráci s konkrétnymi inštitúciami – občianskymi združeniami, nadáciami aj charitou. Tieto aktivity organizovali práve študenti resp. prví absolventi. Program sa úzko rozvíja aj vďaka spolupráci s Central Florida University, kde už majú štyridsaťročnú skúsenosť s counselingom a pastorálnym counselingom.