Autor: Marek Strapko / Foto: Gabriela Bauerová

Podobný príbeh má možno veľa z vás. Ten môj sa začal v Dubnici nad Váhom, meste, ktoré je preslávené celou obrovskou knihou zázrakov.

Lurdská jaskynka s Pannou Máriou je tak trochu tajomným miestom. Ako malý by som tam ani sám nešiel. Vždy ma tam však brával môj otec. Práve som skúšal svoj prvý skutočný bike. Tešil som sa, že po jazde mestom pôjdeme aj na toto tajomné miesto za kostolom. Smeruje k nemu totiž vydláždený chodník, ktorý oblúkom a kopcom dole lemuje kostolné múry. Vyzeralo to na skutočné bicyklové dobrodružstvo. Ja som bol malý a drobný, bicykel podstatne ťažší a vyšší. Rozbehol som to a stočil vpravo. Pokyn bol čakať pri Panne Márii. Zastavil som a vyskočil doľava. Pod ťarchou bicykla som smeroval k divokému pádu strmými schodmi. Ostal som na druhom, zázračne zastavený. Fyzikálne zákony boli popreté. Triasol som sa v šoku. Otec pribehol, zdvihol ma a s úľavou v hlase vyriekol: „Panna Mária, ďakujem ti!“ Nejako som tomu neprikladal váhu, ale dobre. Dopadlo to dobre. O niekoľko dní som zažil humornú situáciu. Otec sa o niečom rozprával s bratom a ja som sa spýtal, či má nejaké frajerky. Odvetil mi stroho, že jeho frajerkou je jedine Panna Mária. A viete, ako to chodí. Sám som učiteľ a často počúvam deti v škole, ako opakujú myšlienky, ktoré počuli doma. Preto raz na obede, keď na mňa starší chalani kričali, či už mám frajerku, odpovedal som smelo, že mojou frajerkou je Panna Mária. Dozaista si viete predstaviť ten výbuch jedálne… no to nič. Bol som možno bystrý, ale nechápal som. Pomyslel som si, že tí chalani sú hlupáci, a jedol som ďalej. O niekoľko rokov som sa, už skoro ako dospelý, s nimi skamarátil a hrávali sme hokejbal…

Ako som rástol, toto miesto za kostolom pre mňa stratilo svoje čaro. Možno som sa tam niekedy prešiel po omši s rodičmi, ale to bolo asi tak všetko.

Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy. Prišli časy životných otázok. Razom som zistil, že tie tabuľky s poďakovaniami nie sú náhoda. Pred Lurdskou jaskynkou vznikla pre mňa oáza pokoja, kde som mohol slobodne povedať všetko, čo ma trápi, všetko, čo ma gniavi, čomu nerozumiem… Zistil som, že nie som sám. Stretal som tam rôznych ľudí, ďakujúcich aj prosiacich. Nemôžem prezradiť, aj keby som tak veľmi chcel, ale aj v mojom živote som naplno zažil, čo sú to zázraky. Dostal som pozvanie na cestu, ktorá smeruje k Ježišovi.

Dnes už v Dubnici nie som, ale viem, že Panna Mária je všade. Možno na ňu niekedy zabúdame, teda najmä vtedy, ak všetko ide relatívne hladko. Aj keď možno vieme, že by to tak nemalo byť, Panna Mária je skutočná kamoška a nekonečne milujúca žena. Ona sa isto nenahnevá, je stále pripravená prihovárať sa za nás u svojho milovaného syna. Je vždy pripravená počúvať. No a čo ten „vodný ruženec“?

Obľúbil som si ho. Najmä teraz, keď mi cesta do práce trvá dlhšie. Rád s Máriou začínam ráno, hneď v kúpeľni, pri obliekaní a zamykaní dverí do bytu. Rád s ňou trávim čas pri čakaní na dopravný prostriedok, pri jazde v ňom alebo pri šoférovaní v aute. Čas mi kráti aj pri čakaní v rade pri pokladni alebo pri dozore na chodbe školy. Žiaci sa ma pýtajú, prečo som zamyslený. Ja sa usmejem a konečne chápem to tajomné: „Ktorého si Panna pri návšteve Alžbety v živote nosila.“ A keď príde tá milosť, ruženec odriekam aj pri plávaní v bazéne. Viem, možno pohorším niektorých duchovných otcov, ale toto je môj skromný príbeh.

Určite je podobných príbehov, v ktorých naša Pomocnica hrá prvé husle, veľké množstvo. Alebo možno ani nie. Ktovie. Jedno však viem určite stopercentne. Žiť s Máriou sa oplatí, pretože život zrazu dáva človeku hlbší zmysel… a to vo všetkom, čo práve prežíva.