Text a Foto: Jozef Luscoň SDB

Je už päťročnou tradíciou, že prvú septembrovú sobotu sa v rodisku dona Titusa Zemana schádzajú miništranti a ich priatelia z rôznych kútov Slovenska. Bolo tomu tak aj tohto roku. Asi sto účastníkov tu pookrialo na duchu aj na tele.

Učiteľ, kde bývaš?

Program, začal privítaním miestneho pána farára Jožka Kováčika a príhovorom dona Jozefa Luscoňa na tému „Učiteľ, kde bývaš?“ V prednáške boli zakomponované otázky o našom Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. Niektorí odpovedali excelentne, za čo dostali odmeny.

Deväť prítomných kňazov bolo pripravených vyslúžiť sviatosť zmierenia a mnohí miništranti to aj využili. Hlavným celebrantom svätej omše bol don Pavol Nizner, ktorý v príhovore prepojil miništrovanie na zaujímavý zvyk z Azerbajdžanu:

„Ak tamojší ľudia zacítili na niektorom mieste prítomnosť Pána Boha, tak na to upozornia iných tým, že na to miesto priviažu šatku. Aby tam aj oni hľadali dotyk Pána Boha. Mnohým sa to podarilo a tak sa stáva, že napríklad niektoré stromy sú celé obsýpané šatkami… Prajem vám, aby ste aj vy cítili Pána Boha. V mysli i v srdci. Pre miništrantov je to snáď aj ľahšie, pretože sú veľmi blízko pri oltári a „nakukujú“ do tajomstiev nášho Pána.“

Prekroč svoje hranice

Po obedňajšom občerstvení nasledovali súťaže v duchu hesla: „Prekroč svoje hranice.“ Ideovo sa súťaže opierajú o skutočnosť, že blahoslavený don Titus musel prekonávať rôzne prekážky, štátne i osobné hranice a je pre nás vzorom, aby sme ich zvládli aj my.

Súťažné disciplíny boli veľmi zaujímavé. Úspech malo pľuvanie fazule do diaľky, hod husacím pierkom do diaľky, šprint na chodúľoch, výdrž na lakťoch… Vajnorský park pred kostolom je na takéto aktivity ako stvorený.

Na víťazov čakal zápis do Miništrantskej knihy rekordov i pekné ceny. Ale organizátori boli štedrí, takže každý účastník si odniesol nejaký spomienkový darček. Celé podujatie sa ukončilo na hrobe dona Titusa. Tu sa prítomní pomodlili za svoje povolanie a budúcnosť i za vydarené stretnutie.

Naplniť don Boscov odkaz

Podujatím sa naplnil aj don Boscov odkaz. On vždy ťahal svojich chovancov k oltáru. Ba v oratóriu vytvoril miništrantskú skupinu, ktorej členovia v Turíne a v okolí „zaskakovali“ miništrovať do farností, kde nemali miništrantov. Liturgia tých čias si totiž prítomnosť miništrantov vyžadovala. A z tejto skupinky vzniklo veľa kňazských povolaní.

Tradíciu venovať sa miništrantom si prví slovenskí saleziáni z Talianska priniesli, ba aktívne sa podieľali aj na miništrantskom hnutí „Legio Angelica“ (Anjelské légie). Ohnivým propagátorom tohto hnutia bol don Anton Vácval, bratanec vdp. Alfonza Paulena, u ktorého v Šenkviciach pôsobil ako kaplán práve don Titus.

Don Titus a miništranti

„Tituskov“ otec bol kostolník, preto sa jeho syn „motal“ okolo sakristie už od piatich rokov. V tom čase začal aj miništrovať. A vydržal viac ako dvadsať rokov. Titus si túžbu „byť blízko pri oltári“ priniesol aj k saleziánom do Šaštína. Ba miništroval aj počas štúdií v Taliansku.

Don Titus sa miništrantom venoval aj po vysviacke. Ako kňaz pôsobiaci na biskupskom gymnáziu v Trnave ich po odslúžení svätej omše pozýval na občerstvenie. Neskôr v Šenkviciach ich brával korčuľovať sa na zamrznuté polia pod Modrou. Pamätníci zo Šenkvíc ešte spomínajú: „Robil nám lokomotívu na vláčiku.“

Don Titus Zeman neopustil miništrantov ani v čase, keď už bol na neho vydaný zatykač. V bratislavskom kostole svätého Ladislava sa tajne venoval skupinke asi dvadsiatich miništrantov. Podobne tomu bolo aj vo Vajnoroch po návrate z basy.

On nezabudol na miništrantov a oni nezabudli na neho. I dnes cítia, že im môže pomôcť v rôznych situáciách, najmä pri hľadaní svojho povolania. A aj preto chodia k nemu do Vajnôr.