Autor: Linda Pocher FMA / Foto: archív

„Panna a Matka, dcéra svojho syna,
Ponížená a vyššia ako tvory;
Nemenný, večný zámer Hospodina.“

(Božská komédia, Dante Alighieri, preklad: Jozef Felix a Viliam Turčány, Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2019)

Toto sú slová, ktorými sa svätý Bernard obracia na Pannu Máriu v poslednom speve Danteho majstrovského literárneho diela Božská komédia. Môžeme si všimnúť, že prvé dva verše tercíny (trojveršia) obsahujú tri antitézy – protiklady.

1. V Márii je panenstvo tela i srdca spojené s plodnosťou mimoriadneho materstva, vďaka ktorému je matkou Krista.
2. Mária, ktorá je Kristovi matkou, je mu cez svoju vieru aj dcérou.
3. Hoci je príkladná vo svojej pokore, Boh ju povyšuje nad každé iné stvorenie.

Tieto tri protiklady, ktorými Máriu Dante opisuje, sa netýkajú ani tak Máriinho charakteru, lepšie sa na ne bude nazerať skrze jej vzťah s trojjediným Bohom – vzťah s Duchom, ktorý ju urobil Matkou tým, že formoval Syna v jej lone bez toho, aby ohrozil jej panenstvo; vzťah so Synom, ktorého vychovávala a ktorým sa dala vychovávať v mimoriadnej vzájomnosti, a napokon vzťah s Otcom Stvoriteľom, ktorý si ju vždy želal a v sláve pre seba vzkriesil.

Vráťme sa ešte k tretiemu veršu tercíny: „Nemenný, večný zámer Hospodina.“ Ten v talianskom origináli znie: „Termine fisso d’etterno consiglio“ a doslovný preklad (ktorý však porušuje rýmovú zhodu) by mohol znieť takto: „Pevný bod večného plánu.“ Dante nám naznačuje, že Mária je prvotným bodom, od ktorého Boh začína tvoriť vesmír. Tak, ako keď sa maliar rozhodne nakresliť krajinu podľa zákonov perspektívy, musí najprv označiť centrálny bod, ku ktorému sa všetky línie zbiehajú, rovnakým spôsobom aj Trojica pred stvorením sveta zvolila za centrálny bod ľudstva Máriu.

Vo svojej krehkosti, vo svojej vzájomnej závislosti je každé stvorenie povolané k pokore. Nič, čo je stvorené, totiž samo osebe nie je sebestačné. Tento radikálny nedostatok je však požehnaním, pretože nás núti otvoriť sa, darovať a nechať sa obdarovávať. Zároveň však môže byť aj prekliatím, a to v prípade, že stvorenie, najmä ľudská bytosť, pod tlakom strachu z krehkosti a smrti začne vnímať blížneho ako nepriateľa. Namiesto otvorenia sa vzájomnému darovaniu sa od neho odvráti a zanevrie dokonca aj na Boha.

Srdce človeka potrebuje byť spasené láskou, naučiť sa milovať bez závisti a bez sebectva. Preto sa Dante na konci dlhej cesty, ktorá ho viedla z hlbín ľudskej biedy do výšin svätosti, obracia práve na Máriu. Veď potrebujeme niekoho, kto kráča pred nami a krok za krokom ukazuje cestu. Potrebujeme matku, sestru, priateľku, ktorá rozumie nášmu zápasu a dokáže nás povzbudiť, utešiť a ukázať nám cieľ. Preto Boh otec zvolil Máriu za pevnú hviezdu na našom horizonte, za centrálny bod, ku ktorému sa zbiehajú často pokrivené čiary nášho života.