Autor: Marián Husár SDB / Foto: archív

Modlitba ruženca mi príde nudná a zastaralá. Aký má zmysel neustále opakovať jednu vetu? Môže mi táto modlitba v niečom pomôcť?

V dnešnej dobe, plnej hluku a najrozličnejších obrazov, nie je vôbec ľahké nájsť si čas a ticho na modlitbu. Ruženec privádza ľudí k Bohu už celé stáročia a aj dnes nám môže pomôcť vytvoriť v sebe priestor ticha. Poďme ale k našim otázkam. „Možno máme niekedy sklon príliš sa viazať na to, čo hovoríme alebo počujeme pri modlitbe. Najpodstatnejšia však nie je angažovanosť rozumu, ale srdce – a srdce sa často cíti voľnejšie a lepšie sa mu dýcha, keď nie je rozum v plných obrátkach.“ (Wilfrid Stinissen) Neustále sa opakujúce Zdravasy, sú ako morské vlny uprostred nášho vnútorného sveta, vlny ktoré upokojujú od obáv, starostí, očisťujú svet našej fantázie, vytvárajú priestor pokoja, aby som sa v blízkosti Panny Márie, nechal ponoriť do Božej lásky. Ruženec je koncipovaný z mnohých slov, ktoré nepochádzajú z pozemského sveta – Otče náš, máme od samotného Božieho Syna, veniec Zdravasov, kde ako ozvena neustále zaznievajú slová z pozdravu anjela Márii… Ruženec je rozjímavá modlitba, je to modlitba a zároveň aj meditácia, rozjímame nad ružencovými tajomstvami.

„Tých 50 Zdravasov tvorí dva brehy, medzi ktorými plynie pokojne tok našich myšlienok a citov. Je to naše upokojenie v božej prítomnosti. Je to atmosféra uvoľnenia pred Pánom, kde hovorí viac On ako my. Je to oslobodenie, lebo tajomstvá božie prekonávajú tajomstvá naše, robia ich prijateľnejšími. Tých 50 Zdravasov uvádza do akejsi malej extázy. Aj my, nedokonalí, sme povolaní zapojiť sa do diela spásy: nosíme v sebe život Ježiša, darujeme ho svetu, strácame ho, hľadáme a znovu nachádzame, zápasíme s vôľou nebeského Otca, sme bičovaní a tŕním korunovaní vlastnou biedou i druhými, nosíme svoje kríže, pomáhame iným, padáme, umierame spolu s ním, prežívame svoje vzkriesenie, prijímame Ducha Svätého, očakávame oslávenie nášho tela… Ten, kto sa učí spájať radostné i bolestné tajomstvá svojho života s tajomstvami života Ježiša a Márie, mení svoj život aj životy tých, ktorí žijú okolo neho. Tieto tajomstvá sa v našich životoch neustále striedajú a miešajú: bolesť, utrpenie, smrť, radosť i vzkriesenie!“ (Andrej Dermek)

Počas ruženca pozeráme na Máriu, obdivujeme jej postoje, od nej sa učíme dôverovať a odovzdávať Bohu. A zároveň Mária láskavo pozerá na nás. Modlí sa spolu s nami. Drží nás ako dobrá mama za ruku a vedie nás k  Synovi. To On je centrom ruženca. Cez ruženec sa učíme kontemplovať Kristovu tvár so srdcom Márie. To je čosi krásne. Ruženec je tak syntézou celého evanjelia. Učí nás, ako riešiť problémy vo svetle Božieho slova.

Ruženec sa môžeme modliť aj kontemplatívne, vtedy, keď nevládzeme, alebo nemáme chuť na nič konkrétne myslieť, vtedy stačí iba v láske spočívať u Ježiša a Márie, iba túžiť milovať a nechať sa milovať, cítiť sa bezpečne u Boha a Matky všetkých ľudí. Potrebujeme pociťovať materskú lásku a Cirkev to vždy vedela. Ruženec je tá modlitba, ktorou sa odovzdávame Márii ako mame a otvárame sa jej nežnej láske. (porov. Wilfrid Stinissen)

Pri modlitbe ruženca, nám niekedy prichádzajú na myseľ najrozličnejšie udalosti, ľudia, spomienky, zážitky, otázniky… to všetko sa tak stáva súčasťou modlitby. Ružencom môžeme vyprosovať iným tak potrebné milosti a Božiu pomoc.

Keď je ti ťažko, keď nevieš, čo máš robiť, môžeš stále zobrať do rúk ruženec a obrátiť sa na nebo, zveriť svoje starosti Ježišovi a našej Mame. A aj to je krásne na ruženci, že sa ho môžeš modliť všade: v autobuse, električke, keď kráčaš, alebo čakáš na zastávke, na prechádzke… a že sa ho môžu modliť všetci – deti i dospelí, svätci i mystici ale aj začiatočníci na ceste modlitby. Ruženec je tak tvárna modlitba, že sa bez problémov prispôsobí najrozličnejším osobám a situáciám.

„Predtucha sa vyplnila, potvrdili mi, že ochorenie sa vrátilo. Šok, stres, plač, deja vu… Tentokrát som ale vzala do ruky ruženec. A začali sa diať veci nevídané. Raz, asi mesiac po tom, ako som sa ho naučila modliť, som mala veľké bolesti. Nič nepomáhalo. Začala som sa modliť, bolesti razom úplne akoby zázrakom zmizli a do mňa vstúpil pocit neskutočnej eufórie a lásky. Bolo to akoby ma objímalo obrovské marshmellow, vznášala som sa ako čerstvo zaľúbená na ružovom obláčiku. Nikdy som nič podobné nezažila a tento zážitok plný lásky ma iba utvrdil v tom, že existuje niečo väčšie a silnejšie ako my, niečo, čo možno nevieme rozumom uchopiť…. Nič viac mi už nebolo treba, odvtedy som sa dala na cestu viery ako nikdy predtým. Postupne prichádzali ku mne zhora stále nové podnety. Keď som sa cítila na dne a zúfalá, neraz sa stalo, že sa na oblohe zjavila z ničoho nič krásna dúha. Náhoda? Možno áno, možno nie…. Inokedy som mala dokonca sny, v ktorých ma Panna Mária povzbudila, aby  som sa začala modliť viacej za druhých – za našu rodinu, za duše v očistci, za tých, čo to najviac potrebujú. Verím, že Pán ma vedie a napovedá mi, čo mám robiť. Pre mňa je toto ochorenie mojou krížovou cestu, ktorou kráčam… Cesta viery je krásna i bohatá aj keď niekedy zložitá. Som presvedčená, že pokiaľ človek žije úprimne a s pokorou, dostane oveľa viac ako čakal. Ono to svetlo na konci tunela tam vždy niekde je.“