Autor: František Kubovič SDB / Foto: Pexels

Svätý František Saleský hovorí, že „lakomstvo, pre ktoré s chamtivosťou túžime po pokladoch zeme, sa stáva koreňom všetkého zla“. Lakomstvo a nenásytnosť sú koreňom mnohých ziel: smútku, agresivity, žiarlivosti, závisti, hnevu, nenávisti, úzkosti až stavu depresie.

Vlastniť peniaze alebo materiálne veci nie je nič zlé, ale zlým sa stáva vtedy, ak vzťah k nim určuje citová naviazanosť – bláznivá chamtivosť po nahromadení a užívaní takýchto dobier. Svätý František nežiadal Filoteu zrieknuť sa materiálnych dobier, ktoré čestne získala, ale ju povzbudzoval k vnútornej odpútanosti, aby sa jej srdce stalo úplne otvoreným pre nebeské veci a aby sa neutopilo v pozemskom zlate a blate. Povzbudzuje netrápiť sa pre stratu nejakých pozemských dobier, lebo jediné dobro, po ktorom máme túžiť, je nebeské kráľovstvo: „Keby si utratila niektoré statky a veľmi by ťa bolelo srdce za nimi, bolo by to znakom, že ich miluješ. Nič tak neprezradí našu lásku k stratenej veci ako bôľ a zármutok nad jej stratou. Nikdy si nežiadaj veci, ktoré nemáš, plnou vedomou žiadosťou. Nech neprirastie tvoje srdce k veciam, ktoré máš.“

Niet väčšej chudoby, ako keď srdce človeka ovláda lakomstvo. František tvrdo odmieta „tvrdosť srdca“ tých, ktorí sa naviažu na bohatstvá, lebo lakomosť vedie k falošnosti a nespravodlivosti každého druhu. Je presvedčený, že úžera a využívanie chudobných robí túto neresť osobitne neakceptovateľnú a ohavnú. „Lakomosť neprináša radosť nikomu ani lakomcovi,“ tvrdí František Saleský.

Lakomosť je vždy nerozumná a neľudská. Existujú ľudia, ktorí neminú nič ani pre seba a ani pre svojich drahých. Uprednostňujú žiť v biede a minúť len to najpotrebnejšie namiesto toho, aby dožičili dôstojný život sebe a svojej rodine. Rozhadzovač alebo hýrivec si myslí, že peniaze vyriešia všetky problémy, a tak nemá problém ich rozhadzovať. Neovláda sa a nekontroluje v ich užívaní, práve naopak: míňa ich podľa ľubovôle a fantázie v danej chvíli bez toho, aby si robil starosti, či má zapletené dlhy, alebo nevyhnutné poplatky v rodine.

Existuje ešte tretí spôsob lakomstva, ktorý je veľmi rozšírený, často aj medzi nábožnými dušami. Je možné stretnúť aj osoby lakomé a egoistické vo svojej ochote dať k dispozícii svoje talenty a voľný čas. Podnikateľ povie, že „čas sú peniaze“, ale pre kresťana platí: „Čas je šťastie a láska!“ Čas je totiž ten prekrásny výtvor Pána Boha, ktorý umožňuje človeku rozvíjať svoju vlastnú schopnosť milovať, rešpektujúc druhého, a darovať sa mu. Ponechať si svoje vlastné talenty a nedať k dispozícii druhým svoj voľný čas, uzatvárať sa do svojho egoizmu je čisté lakomstvo. Naopak, vedieť sa darovať druhým s veľkodušnosťou, bez očakávania odplaty, nezištne, je skutok lásky a skutočná kresťanská láska.

„Lakomec,“ dodáva František Saleský „si robí zo svojho zlata a striebra svojho boha.“ Odvrátiť sa od Boha znamená nahradiť ho falošnými bohatstvami, z ktorých si človek urobí idoly. Vedený chamtivosťou a túžbou po peniazoch lakomec nechce uznať, že jeho materiálne dobrá patria Bohu a že jemu boli zverené len ako prostriedok, nie ako cieľ.

Liek na to, ako vyliečiť lakomosť a chamtivosť, je cvičiť sa v opačnej čnosti, ktorou je skromnosť, veľkodušnosť, odpútanosť od materiálnych vecí a schopnosť vedieť sa podeliť. Takáto otvorenosť srdca sa nesústreďuje výlučne na seba, ale pozerá sa na dobro ostatných. Byť veľkodušný znamená jednoducho milovať a konať s následkami. Neznamená to uspokojiť sa s minimom, aby som nemal výčitky svedomia, ale konať ako slobodný človek, ktorý prekoná strach z egoizmu a vlastných záujmov a zároveň sa cíti solidárny so svetom, ktorý ho obklopuje. Veľkodušní ľudia konajú s radosťou a postupne sa naučia ovládať svoje vášne a túžby a tešia sa skutočnej slobode srdca. Naučme sa aj my požívať rozumné veci, ktoré nám boli Bohom zverené, lebo ako hovorí František: „Komu nestačí dostatočné, nebude mu nikdy stačiť nič.“