Autor Pavol Grach SDB / Foto: archív

Don Bosco nadchýna mladých pre prácu na záchrane duší  a vytrvalo kráča za svojím cieľom aj napriek posmechu a nedôvere iných. (MB 4, XXXVII)

Nachádzame sa v roku 1852. Don Bosco s veľkými ťažkosťami dokončieva stavbu kostola sv. Františka Saleského. Avšak nijaké ťažkosti tohto sveta ho nevedeli obrať o myšlienku na to, po čom najviac túžil: zjednotiť mnohých do svojej Kongregácie pre prácu na spáse duší.

Don Bosco medzitým nestrácal zo zreteľa myšlienku na Kongregáciu, ktorú mal založiť. Často, a to po mnoho rokov, keď sa ocitol v kruhu svojich mladých alebo klerikov, žartoval ako obvykle, sadol si na zem s prekríženými nohami rovnako ako oni. Vzal do rúk svoju bielu vreckovku a tvaroval ju ako guľu a hádzal si ju z jednej ruky do druhej. Mladí ticho sledovali túto jeho hru a on zrazu nečakane povedal: „Keby som mohol mať dvanásť mladých mužov, ktorých by som bol pánom a mohol by som s nimi robiť to, čo s touto vreckovkou, rozšíril by som meno nášho Pána Ježiša Krista nielen po celej Európe, ale aj za jej hranicami, v ďalekých krajinách.“ A nedával k tomu žiadne iné vysvetlenie. Tieto slová zopakoval aj v roku 1857, keď bol v oratóriu prítomný don Piano, vtedy ešte chlapec, dnes (v roku 1904), farár v chráme Gran Madre di Dio v Turíne.

Zároveň sa D. Bosco snažil v kázňach, konferenciách a prejavoch naznačiť lásku k životu, ktorý je úplne zasvätený Bohu a spáse duší. Niekedy hovoril mladým o výhodách spoločného života, o tom, že nemusia myslieť na budúcnosť, že nemajú ťažkosti získať to, čo je potrebné pre život, o dobrote Prozreteľnosti, ktorá nikdy neopúšťa svojich služobníkov. Vždy však hovoril nepriamo a rehoľný život veľmi nespomínal. Často opisoval niektoré slávne črty svätých, ktorí zasvätili Bohu svoje dni v kláštoroch, ale vždy to robil poeticky, príťažlivo, aby človek pochopil dokonalosť tohto stavu bez toho, aby sa zdalo, že ho vôbec odporúča. Jediné pozvanie, ktoré dal študentom, bolo, či by mu chceli pomôcť. A posilnení láskou, ktorú mu prinášali, vyjadroval im túžbu mať ich vždy po svojom boku, že by ich chcel vždy viesť do neba, aby mohol jedného dňa navždy zostať s nimi v požehnanej večnosti. Niekedy používal tajuplné výroky, aby vyprovokoval ich zvedavosť.

– Potrebujem od teba jednu vec: kedy sa rozhodneš (o svojej?) pre svoju budúcnosť? Inému: – Si veselý? Si v poriadku? Tak by bolo dobré urobiť rozhodnutie ohľadom tvojej budúcnosti.

Týmto spôsobom hovorili najmä o duchovnom povolaní, zdôrazňujúc dôležitosť vážneho a včasného uvažovania. Z času na čas prehovoril k tomu či onomu:

– Chceš, aby som ti odrezal hlavu? Potrebujem, aby si si nechal odrezať hlavu!

Tým naznačoval dôležitosť dokonalej poslušnosti direktorovi Oratória. Často hovoril o dobrote a užitočnosti čnosti poslušnosti, ale bez toho, aby naznačoval v akom životnom stave by sa mala uskutočňovať.

Pokiaľ ide o cnosti, rozhodol sa, že od nich nebude vyžadovať viac, ako sa vyžaduje od dobrého kresťana, ktorý si chce zachrániť svoju dušu. Nevyžadoval od nich, aby sa učili nejaké osobitné meditáciách, ani účasť na predĺžených duchovných obnovách. Vedel to plne nahradiť inými prostriedkami a bolo vidieť, ako títo mladí stúpajú dk najvyšším stupňom dokonalosti. Keby dal svojmu domu príliš pravidelný alebo kláštorný aspekt života, stratil by všetko. V priebehu rokov však, ale nebadane, vystupoval smerom k svojmu ideálu … ale slovo Kongregácia použil nie skôr ako po 14 rokoch. Vedel, že keby hovoril otvorene, mnohí by zastavili na ceste s ním a mnohí by začali byť aj proti a to nielen svet, ale aj biskupi, farári, príbuzní mladíkov i mladíci sami.

Don Bosco sa v rokoch 1846 a 1849 stretával s donom Pacchiottim a inými kňazmi, ktorí s ním pracovali v útulku. Keď sa D. Cocchisom a s rôznymi ďalšími a rozprávali sa a diskutovali o spôsobe, ako natrvalo zabezpečiť sviatočné oratórium, ako by mohol mať kňazov a klerikov pre svoje dielo, nakoniec vždy musel odpovedať len na otázky a ťažkosti … Po takýchto diskusiách sa videlo, že viacerí z tých kňazov, ktorí vyzerali takí zapálení pre dielo Oratória, ho jeden po druhom opúšťali, neverili jeho slovám, že bude mať kňazov a klerikov a pre mnohých sa don Bosco stal aj predmetom posmechu.

Keď v roku  1852 teológ don Pacchiotti s veľkým úspechom u mladých kázal v Oratóriu novénu Ducha Svätého, v deň sviatku po kázni prišiel, aby sa občerstvil v miestnosti na prízemí. S ním prišlo aj osem klerikov a sedeli všade okolo. Potom vošiel D. Bosco a D. Pacchiotti, uznanlivo poklepal dona Bosca po pleci, pozrel sa na neho a dojatý mu povedal: Teraz verím, že budeš mať kňazov a klerikov. A keď prišiel druhý krát o rok, povedal:- Teraz verím, že máš kostol a dom – lebo videl, že výstavba nového domu značne pokročila. – A niektorí z tých, ktorí ho považovali za blázna, keď prišli kázať do kostola sv. Františka Saleského, nemohli si pomôcť, museli len spomínať na to, že považovali za nemožné to, čo teraz videli na vlastné oči.