V očakávaní blaženej nádeje…
Autor: Jozef Tomšík / Foto: archív Jozef Rydlo
8. augusta 2022 ráno nás vo veku 98 rokov opustil kardinál Jozef Tomko. Keď na neho myslíme my všetci, ktorí sme ho poznali v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, mysľou sa nám preháňajú spomienky. V roku 1968, keď do Ústavu prišla druhá skupina slovenských chlapcov z Juhoslávie, msgr. Tomko bol plný síl. Mal 44 rokov. Pamätáme si ho predovšetkým z tohto obdobia a z nasledujúcich rokov. Občas slúžieval pre nás, žiakov malého seminára, z ktorého vzniklo Slovenské gymnázium Antona Bernoláka v Ríme, nedeľné omše. Vtedy zišiel s nami na dvor a my sme ho zvedaví obklopili. Keď sa msgr. Tomko porozprával s naším školským radcom donom Nádaským, ponúkol sa, že bude mať pre nás besedy. Hovoril nám o svojich cestách a rozprávanie dopĺňal premietaním diapozitívov. Hovoril dlho, spontánne, aj vyše hodiny. Viacerí z nás sa ho chystali vo svojom živote napodobňovať. Vedel v nás vzbudiť záujem a nadchnúť sa pre jeho prácu. Osobitne si pamätám na jednu z jeho reportáží o Japonsku, kam šiel na jednu z misijných ciest v rámci svojej práce v Kongregácii pre náuku viery. Počas tejto jeho prednášky, ktorú takisto dopĺňal premietaním diapozitívov, sa mu podarilo predstaviť Japonsko veľmi príťažlivým spôsobom, oveľa lepšie, ako to robili naši učitelia na hodinách zemepisu. Predstavil nám aj iné reportáže zo svojich ciest, tie mi však až tak v pamäti neutkveli. Keď išiel na dvor, aby sa s nami porozprával, letmo sa dotkol všetkého, čo nás, chlapcov, mohlo zaujímať. Často hovoril o autách. Porozprával nám o svojich cestách a o obozretnosti pri šoférovaní v horách a na ťažkých trasách. Neskôr, keď sa stal biskupom (v roku 1979), sa presťahoval a býval mimo Ústavu. Ale v nedeľu tam so železnou pravidelnosťou chodieval. Niekedy išiel v nedeľu popoludní autom navštíviť historické alebo inak zaujímavé miesta v okolí Ríma a pozval aj niekoho z obyvateľov Ústavu. Pamätám sa na jeden z takýchto výletov, na ktorom sa zúčastnili dvaja básnici – don Andrej Šándor, Janko Molnár – a ja. S donom Šándorom sa zhováral o jeho práci a o bratoch saleziánoch, ktorí bývali v rôznych častiach Talianska a Nemecka. Boli to pokojné, oddychové výlety. Počas nich si arcibiskup Tomko udržiaval kontakt so slovenskými priateľmi z Ústavu a uvoľnil svoju myseľ od každodennej práce.
1959, Katakomby sv. Kalixta v Ríme, prví študenti slovenského malého seminára, ktorý založili slovenskí saleziáni v exile. V hornom rade prví traja zľava: don Alojz Ondrejka SDB, msgr. Jozef Tomko, don Ľudovít Macák SDB; poslední dvaja (v okuliaroch) msgr. Štefan Náhalka, vedľa neho Dom Bazil Hrin OSB z Benediktínskejo opátstva sv. Andreja-Svorada v Clevelande (USA).
S kardinálom Tomkom som sa stretol v čase, keď som ešte býval v Ústave, v poslednom období školského roka 1985/1986. Minulý rok (2021) som mal možnosť znova sa s ním stretnúť. Nachádzal som sa spolu s profesorkou Annou Maglionovou v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, keďže som potreboval bádať v archíve. Náš priateľ Jozef Rydlo nástojil, aby sme v Ríme navštívili aj kardinála Tomku a pre našu výskumnú úlohu mu položili zopár otázok. Rozhodli sme sa preto, že za ním zájdeme. Rektor Ústavu, dôstojný pán Pavol Zvara, sa s ním skontaktoval a kardinál nám dal termín na stretnutie 1. novembra 2021 popoludní. Pamätám sa, že sme prišli s päťminútovým oneskorením, pretože lialo ako z krhly a museli sme ísť veľký kus cesty pešo. Keď sme už boli na Via della Conciliazione, rýchlo sme sa usilovali nájsť číslo 44. Kardinál nás očakával a prijal s láskavosťou duchovného otca. Hneď sa nás spýtal, čo nás k nemu priviedlo. Povedali sme mu teda o výskume, ktoré robíme o Slovenskom gymnáziu Antona Bernoláka v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, a poprosili sme ho o požehnanie na túto prácu.
1969, filozof Jean Guitton, člen Francúzskej akadémie na návšteve v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v spoločnosti slovenských kňazov a študentov Slovenského gymnázia Antona Bernoláka, ktoré zriadili a viedli slovenskí saleziáni v exile
Hovoril nám o začiatkoch z roku 1959, keď pre vec Ústavu pracoval v súčinnosti s donom Ľudovítom Macákom SDB a msgr. Štefanom Náhalkom. Pred všetkými ostatnými boli to oni traja, ktorí sa pričinili o vybudovanie Ústavu. Don Ľudovít Macák sa inšpiroval myšlienkou slovenských saleziánskych novokňazov v Bollengu, ktorí vyjadrili túžbu pracovať so slovenskými chlapcami a pripravovať ich na kňazstvo pre Slovensko, keď bude opäť slobodné a znova samostatné. Don Ľudovít začal hneď. Už v roku 1959 zhromaždil prvých piatich chlapcov, čím dal podnet k vzniku toho, čo sa neskôr stalo Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda. Boli to začiatky, ale bez nich by sa neurobilo nič veľké. Msgr. Tomko v tom istom období napísal do Diakonie o potrebe povolaní pre Slovensko. Zatiaľ čo don Ľudovít pracoval s chlapcami a ich počet rástol, msgr. Tomko sa podujal hľadať zdroje na financovanie nového ústavu, pričom spolu s msgr. Náhalkom sa vo Vatikáne stretli, žiaľ, s takmer neprekonateľnými prekážkami. Toto boli základné kroky. Prvým, najdôležitejším krokom však bolo „pozbierať“ medzi emigrantmi slovenských chlapcov, ktorí by u saleziánov v Ríme vytvorili už zárodok malého seminára. Vďaka ich prítomnosti mal msgr. Tomko dôvod žiadať od slovenských krajanov v Amerike pre nich zdroje na stavbu slovenského domu. Toto bola hlavná motivácia pre veľké slovenské fraternalistické organizácie a združenia v Amerike, ako aj pre jednotlivé osoby, aby prispeli na stavbu Ústavu. Americkí Slováci boli citliví na potreby chlapcov a veľkodušne odpovedali na túto výzvu. Neboli by bývali takí štedrí, keby sa vec bola predložila len ako želanie postaviť slovenské vydavateľstvo alebo útočisko pre slovenských pútnikov.
Vzhľadom na túto situáciu nám kardinál Tomko povedal: „Ja som v istom momente mohol sledovať celú prácu Slovenského ústavu a mojich drahých priateľov len z diaľky. Ale aj keď sú tu roky, vďaka Bohu už 97, veľmi dobre si pamätám na tie časy. Vo chvíli, keď sa vytvorila skupina, ktorá potom podnietila vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, jeho štatút atď., boli sme si nablízku. Založili sme toto dielo a bolo to niečo úžasné pre nás všetkých, ktorí sme boli mladší, mali sme dosť odvahy a málo peňazí. Na to, aby sa takto postavil Ústav vďaka ľuďom, ktorí nemajú ani halier, je potrebná odvaha. My sami sme museli hľadať spôsob, ako si zabezpečiť peniaze na živobytie každého z nás.“
Pripomenuli sme mu, že na začiatku to bol práve on, kto mal iniciatívu ísť do USA a začať zbierať zdroje pre nový ústav. A robil to dobre a rozumne. Podarilo sa mu zapojiť do veci hlavné slovenské organizácie v USA, ktoré zabezpečili významné sumy potrebné na stavbu. Odpovedal nám, že sme dobre informovaní. Bez jeho zainteresovania a bez jeho úsilia zhromaždiť zdroje na stavbu Ústavu by sa nemohlo nič urobiť. Ako sa však zdalo, nemal v úmysle opisovať nám toto svoje zaangažovanie. Prezieravo tak urobil už msgr. Náhalka v roku 1973 v Pamätnici Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda : vznik a prvé desaťročie.
Spýtali sme sa ho preto, čo považuje za najvýznamnejšie pri realizácii Ústavu vzhľadom na začiatočné plány. Odpovedal takto: „Už to, čo sa urobilo, je veľmi veľa: viac než tri milióny vydaných kníh a potom povolania, ktoré z Ústavu vyšli.“ Pri tejto odpovedi bol veľmi vecný. Bolo vidieť, že je veľmi spokojný s dosiahnutými výsledkami. Keď zakladali Ústav, ani v tých najoptimistickejších predstavách nevideli takého výsledky. Činnosť Ústavu sa rozvinula aj smerom k náboženskej tlači a jej šíreniu predovšetkým na Slovensku. Najskôr sa knihy posielali poštou. Až keď česko-slovenská vláda zablokovala zásielky, hľadali sa iné spôsoby, ako dostať knihy na Slovensko – tajnými cestami. Pokiaľ ide o povolania z malého seminára, tých bolo málo, aj keď percentuálne, keďže tam bolo pomerne málo chlapcov, išlo aj tak o významný počet.
Rím, 7. október 1993, pri príležitosti 30. výročia jeho založenia Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda navštívil prezident Talianskej republiky. Sprava: prezident Oscar-Luigi Scàlfaro, kardinál Jozef Tomko, kardinál Ján Chryzostom Korec, profesor Jozef Rydlo
Na otázku, či si myslí, že skutočnosť, že v Ústave nebolo viac mladých seminaristov, je nutným znakom vývoja doby alebo akési zlyhanie vzhľadom na prvotné ciele, kardinál odpovedal: „Nie. V tom čase sa urobilo, čo sa vtedy dalo, a teraz sa robí, čo sa dá robiť teraz. Ale myslím si, že na jednej i na druhej strane sa urobili správne kroky. Ja som tam bol, kým som mohol a mal možnosť spolupracovať s Ústavom. Robil som to, ale moja práca sa potom uberala iným smerom. Myslím si, že veci sa robili dobre – ďakujme Pánovi, že sa to rozvíjalo a že sa to podarilo. Bez Božej pomoci by sme nemohli napredovať. Je tu potrebná Božia pomoc.“
Potom sme hovorili o donovi Andrejovi Šándorovi SDB, ktorému bolo veľmi ľúto, že Slovenské gymnázium Antona Bernoláka v Ríme sa zatvorilo. Kardinál odpovedal, že don Šándor veľmi miloval malý seminár (a dodal, že toto bol len „istý druh“ malého seminára…). Zdôraznil svoju blízkosť donovi Andrejovi Šándorovi, ktorý tak ako on pochádzal z východného Slovenska. Vedel, že don Šándor venoval malému semináru svoje najlepšie roky a veľmi mu záležalo na gymnáziu v Ústave. Svojou prácou žil pre chlapcov a dával sa im celý.
Potom sme spomenuli niektorých ďalších spolubratov, ktorí pracovali na Slovenskom gymnáziu Antona Bernoláka v Ríme, ale on sa chcel zmieniť aj o biskupovi Grutkovi, protektorovi Ústavu. Povedal: „Spomenuli ste aj Grutku. Ani Grutka nebol večný a mal svoju diecézu. Bol to veľmi statočný človek. Ako všetci ostatní v Ústave: don Ľudovít Macák, don Alojz Ondrejka, všetci, jeden ako druhý… A don Rudolf Blatnický SDB, aká to bola osobnosť! Bol celkom inej povahy, iný typ, veď všetci sme odlišní. Don Rudolf bol tichý… áno. Ale tá krásna myseľ! Aj keď sa ľahko neotváral a nehovoril, čo cíti. Don Rudolf často hovoril ,Maranatháʻ… Toľko krásnych ľudí… Bolo nám tam spolu dobre.“
Potom, ako sme spomenuli saleziánskych spolubratov, ktorí pracovali v Ústave, rozprávali sme sa o aktuálnej situácii. Kardinál sa nás pýtal na dona Alojza Ondrejku, dona Vladka Stuhlého, dona Štefana Tribuljaka… Rozprával nám o svojej návšteve na Madagaskare a povedal, že ho veľmi prekvapilo a veľmi potešilo, keď tam objavil Vladka Stuhlého. Iba vtedy sa dozvedel, že Stuhlý bol misionárom na tom mieste. Hovorili sme aj o donovi Ondrejkovi, ktorý v tom čase ešte žil. Povedal nám, že ho každý rok videl v Bardejove na východnom Slovensku, kam chodil na liečenie, a s povzdychom poznamenal my dvaja Rimania“… Povedali sme mu, že máme v pláne navštíviť aj dona Alojza a že som s ním v telefonickom kontakte.
Potom sa obrátil na mňa a spýtal sa ma, či stále žijem v rehoľnej komunite. Povedal som mu, že sa nachádzam v komunite Panny Márie Pomocnice vo Valdoccu v Turíne.
Rím, 8. novembra 1981 navštívil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda pápež Ján Pavol II. Zľava arcibiskup Jozef Tomko, pápež Ján Pavol II., biskup Pasvol Hnilica, msgr. Dominik Hrušovský; vpravo v pozadí don Milan S. Ďurica
Na konci nášho rozhovoru nám povedal: „Vy dvaja chcete urobiť rekonštrukciu?“ (Myslel na dejiny Slovenského gymnázia Antona Bernoláka.) Odpovedali sme: „Áno. Ide nám o rekonštrukciu toho, čo sa dialo v Ústave a v malom seminári slovami, ktoré svojho času msgr. Náhalka nemohol vysloviť, a čo sa udialo po jeho smrti…“ Povzbudil nás a povedal: „Nuž teda, píšte, píšte… Zaiste použijete nejakú inú vetu, ako sa to vždy stáva tomu, kto píše. Jeden udá tón, druhý píše o tej istej veci a opíše ju iným spôsobom. Keby som ja chcel písať, a mal by som čo povedať, ale je už niekoľko desaťročí, čo žijem tu v centre, venujúc sa Svätej stolici, teda keby som mal teraz písať o tých istých veciach, o tých istých osobách, určite by som použil iný spôsob ako vtedy. Ale pravda je tá istá. Môžeme teda zostať navzájom spojení. No časy sa už pominuli. Ľudia, aj my ostatní, odchádzame alebo sa chystáme odísť. Ani ja nie som večný.“
Naše stretnutie spelo ku koncu. Vošla jedna z dvoch sestier, ktoré sa starali o kardinála a o jeho dom, a spýtala sa, či nám poslúžia odporúčajúce listy, ktoré pripravila Jeho Eminencia a ktoré sa týkali nášho výskumu. Listy boli pripravené, jeden v slovenčine a jeden v taliančine. Sestrička ich priniesla, položila na písací stôl a kardinál ich podpísal. Aj toto je veľmi krásna pamiatka na citlivý záujem z jeho strany o našu prácu. Sestrička nám povedala, že Jeho Eminencia napísala článok k 40. výročiu návštevy Jána Pavla II. v Slovenskom ústave sv. Cyrila Metoda. Dodali sme, že rektor Pavol Zvara pripravuje oslavu na budúci týždeň.
Kardinál povedal: „Voľakedy sa v nedeľu chodilo častejšie na Via Cassia [do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda], poobedovali sme, porozprávali sme sa… Ale aj takto kontakt pokračuje… Preto ja hovorím, že Pán naozaj požehnal toto dielo a aj sa rozvinulo.“ A na záver nás povzbudil: „Pokračujte s knihou, ktorá má vyjsť [vzťahovalo sa to na moju knihu o donovi Rudolfovi Blatnickom]. Keď budete mať všetko hotové, pôjde to do tlače.“
Ešte sme ho poprosili o požehnanie. Odpovedal nám s úsmevom: „Je niekto, kto vám ho dá zhora.“ Potom sa na chvíľu sústredil a požehnal nás. Dodal, že požehnanie je na to, „aby sme urobili veci dobre, tak, aby boli všetci spokojní…, lebo kde sú ľudia, tam sú napätia – jeden ťahá sem, druhý tam.“ Potom sa usmial a povzbudil nás.
Rím, 1. 11. 2021, zľava prof. Anna Maglioni, kardinál Jozef Tomko, don Jozef Tomšík SDB
Po požehnaní nám dovolil, aby sme sa s ním vyfotografovali. Urobila tak jedna zo sestričiek. Potom sme sa rozlúčili. Pri lúčení nám povedal: „Jestvuje jeden liturgický text omše, ktorý v latinčine znie veľmi pekne: ,V očakávaní blaženej nádeje na príchod nášho Pána Ježiša Kristaʻ…“ Počas nášho rozhovoru odzneli tieto slová z jeho úst už predtým dvakrát. Teraz, po jeho odchode 8. augusta 2022, môžem s istotou povedať: Bol pripravený na stretnutie s Pánom Ježišom a túžil po ňom. Od nášho stretnutia prešlo len deväť mesiacov a osem dní. Dátum, ktorý si zvolil na naše stretnutie, bol tiež význačný: 1. november 2021, deň Všetkých svätých, jeden z najkrajších sviatkov liturgického roka.
Turín 18. 8. 2022
Jozef Tomšík
0 komentárov