Jeseň, keď sa rozhodlo o samostatnej budúcnosti. A bola aj púť.

od | aug 18, 2021 | Časopis 5/2021, Osobitný článok, Saleziáni

Autor: rhsdb / Foto: archív SDB

Fotografia z 15. septembra 1921 – slovenskí saleziánski študenti v uniformách. Chýbajú tu niektorí starší chlapci, ktorí medzičasom nastúpili do noviciátu v Genzane pri Ríme. Traja sediaci saleziáni: zľava klerik Jozef Rosinský, don Ladislav Stano a klerik Ján Hlubík.

V septembri a októbri 1921 sa udialo niekoľko skutočne historických udalostí. Osobné stretnutie chlapcov so Svätým Otcom Benediktom XV. – počas slovensko-českej púte – a najmä rozhodnutie hlavného predstaveného o samostatnom dome pre slovenský saleziánsky dorast znamenali pre chlapcov neopísateľný zážitok a pre slovenských saleziánov dosiahnutie dejinného medzníka. O týchto i ďalších súvislostiach čerpáme z knihy Zlatka Kubanoviča Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov.

Fotografický archív nám dosvedčuje, na čo si vo svojich pamätiach spomína vtedy chlapec a neskôr významný salezián Anton Vácval. V septembri 1921, keď už medzi chlapcami pôsobil ako asistent 25-ročný Ján Hlubík, čerstvo po ukončení noviciátu dostali chlapci študentské uniformy. Celé čierne a na čapiciach bola skratka „CS – Sacro Cuore“ (Saleziánsky ústav Božského Srdca). Okrem toho popis na fotografii udáva ešte jeden významný detail: že na nej chýba vtedy 27-ročný klerik František Sersen, a to preto, lebo bol vtedy v Turíne u predstavených kvôli zriadeniu samostatného domu pre slovenských chlapcov.

Talianska škola na Sacro Cuore

Tento František Sersen po dohode s predstavenými v saleziánskom ústave Sacro Cuore v Ríme zapojil slovenských chlapcov do talianskeho vzdelávania. Od 1. októbra začali školský rok spolu s talianskymi žiakmi ústavu. Anton Vácval spomína profesorov v štyroch ročníkoch, do ktorých boli podľa okolností začlenení aj Slováci: „Profesori mali slovenských chlapcov radi a venovali sa im i mimo vyučovacích hodín.“ A nechýbali ani sviatočné chvíle: 24. septembra zložil Ján Hlubíkv Genzane svoje prvé rehoľné sľuby a 4. októbra chlapci zasa oslávili meniny klerika Františka Sersena.

Samostatnosť

Na stole vážne chorého hlavného predstaveného dona Pavla Alberu v Turíne ležal od júna list dona Viliama Vagača, „Memorandum“, ktorý poslal z poľského Osvienčimu so žiadosťou o samostatný ústav pre slovenských chlapcov v Taliansku. Rovnako to žiadal a osobne v septembri vysvetlil klerik Sersen. O veci hovoril aj pápež Benedikt XV, keď ešte v roku 1920 pri osobnej audiencii požiadal dona Alberu, aby sa čím prv otvoril ústav i v Česko-Slovensku. S ponukou prišli tiež slovinskí saleziáni, že taký dom by mohol vzniknúť v Ľubľane, „ale don Tirone stál pevne pri svojom, ako i ja som si želal prvý slov. sal. ústav blízko kolísky diela sv. Jána Boska pri Turíne,“ napísal v spomienkach don Vagač. A tak predstavení určili, aby Slováci dostali k dispozícii saleziánsky ústav v mestečku Perosa Argentina a aby tam vzniklo súkromné saleziánske gymnázium. Don Vagač a klerik Sersen okrem veľkej radosti začali mať aj nové starosti o zabezpečenie ústavu a o príchod nových chlapcov, ktorí mali pôvodne odcestovať do Ríma. Záujem bol veľký.

Púť a audiencia

Do Ríma však prišli v októbri pútnici. Prvá veľká spoločná púť slovenských a českých katolíkov do Talianska sa konala 1. až 12. októbra 1921 vlakom. Naši saleziáni a chlapci mali z toho veľkú radosť. Spomína don Anton Vácval: „Vtedy videli chlapci nielen českých a slovenských biskupov a opáta premonštrátov v bielom rúchu, ale na spoločnej audiencii vo Vatikáne aj Sv. Otca Benedikta XV. Pobozkali mu všetci vtedy aj ruku. Bola to chvíľa neopísateľnej radosti, pamätná na celý život!“ Chlapci s pútnikmi ponavštevovali baziliky aj katakomby a napokon sa s nimi rozlúčili na stanici Termini. Don Vácval spomína: „Pred odchodom vlaku Mons. Andrej Hlinka vzal z hlavy donovi Františkovi Sersenovi a donovi Jánovi Hlubíkovi ich veľké talianske kňazské klobúky. Jeden si nechal

a jeden dal do ruky Mons. Alojzovi Kolískovi a zvolal na pútnikov, čo boli ešte na peróne alebo hľadeli z vozňov: ‚Pútnici, počujte ma! ABY NÁM TÍTO SLOVENSKÍ CHLAPCI TU V RÍME OD HLADU NEPOMRELI, DAJTE IM TIE LÍRY ALEBO KORUNKY, ČO NÁM EŠTE OSTALI!‘ A pútnici boli ozaj štedrí!“ Sám Anton Vácval neskôr stretnutie s pútnikmi zhodnotil, že to bola aj „dobrá reklama pre slovenské saleziánske dielo“.

PRED 100 ROKMI sa v októbri narodili traja saleziáni

Anton Radošovský sa narodil 3. októbra 1921v Bučanoch. Jeho rodičia Štefan a Mária boli skromní hlboko veriaci roľníci. V Trnave spoznal saleziánov a v roku 1940 nastúpil do noviciát v Hronskom Beňadiku. Prvé sľuby zložil 16. augusta 1941. Jeho spolunovicom bol aj Ján Beňo. Po štúdiu filozofie bol asistentom v noviciáte. Barbarská noc ho zastihla v predposlednom ročníku teológie. Z Podolínca ho poslali na tri roky na PTP v Čechách. V tom čase prijal tajne kňazskú vysviacku 6. mája 1951 z rúk tajného biskupa Pavla Hnilicu v Bratislave. Po návrate z PTP bol civilne zamestnaný. Primičnú svätú omšu v rodisku mohol sláviť až 11. apríla 1967. Od 1. novembra 1969 bol zamestnancom Biskupského úradu v Nitre a ochotne a rád napriek zdravotným ťažkostiam vypomáhal v duchovnej službe. Apoštolsky bol činný aj medzi mládežou a Dobrovoľníčkami dona Bosca. Zomrel 5. júna 1992 v Nitre a pochovaný je v rodisku.

Ján Beňo sa narodil 12. októbra 1921 v chudobnej veriacej roľníckej rodine v Prestavlkoch (diecéza Banská Bystrica). Ako štrnásťročný odišiel študovať k saleziánom. Prvé rehoľné sľuby zložil 16. augusta 1941. Kňazskú vysviacku prijal počas komunizmu tajne 6. januára 1951. V októbri 1955 ho zatkla Štátna bezpečnosť, po odsúdení začiatkom júla 1956 sa odvolal, bol oslobodený a znova väznený až do roku 1959. Vrátil sa do rodiska a zamestnal sa ako drevorubač. Medzitým intenzívne prežíval Druhý vatikánsky koncil. Organizoval skupinky mladých ľudí v okolí Zvolena i po celom Slovensku, učil ich základom duchovného života, viedol k viere a apoštolátu, veľa kázal aj duchovné cvičenia. Duchovne viedol mnohých kňazov. Postupne založil hnutie Nazaret a sekulárny inštitút Betánia. Bol veľmi činný aj ako autor duchovných kníh. Zomrel v Prestavlkoch 21. septembra 2006.

Alfonz Juriga sa narodil 16. októbra 1921 v Čachticiach. Jeho rodičia Michal a Žofia boli roľníci. V apríli 1941 prišiel k saleziánom do Šaštína. Prvé sľuby po skončení noviciátu zložil 16. augusta 1942. Spolu s Antonom Radošovským bol v predposlednom ročníku teológie, keď 13. apríla 1950 nastala barbarská noc. Dostal sa do Podolínca a následne do PTP. Kňazskú vysviacku prijal tajne asi v roku 1951. Viac informácií o ňom sa nám nedostalo. Zomrel v Bratislave 16. novembra 1978 ako 57-ročný, pochovaný je v rodisku.

 

Zdieľať článok

Ángel Fernández Artime

Hlavný predstavený saleziánov a X. nástupca dona Bosca

Zobraziť

Naši partneri

Saleziáni dona Bosca na Slovensku

Vydavateľstvo Don Bosco

Inštitút dcér Márie Pomocnice

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Luník IX v očakávaní príchodu pápeža Františka

Väčšina ľudí na Slovensku už o košickom rómskom sídlisku Luník IX čo-to počula. Správy v médiách sa väčšinou venujú tomuto sídlisku ako problémovému miestu, na ktorom žijú problémoví ľudia. Žiada sa podotknúť, že hoci väčšina ľudí o Luníku IX počula, fyzicky tu nikdy nebola.

Omnoho viac ako na vŕškoch Monferrata

Celá pedagogika dona Bosca je obsiahnutá v „jesenných výletoch“. Rodinnosť a kamarátstvo, radosť a zábava. Čas kráčať, ako sa kráča po životných cestách, a priestor na rozhovor a priateľstvo. A tiež láskavá a dobrá prítomnosť dona Bosca.

Ángel Fernández Artime

Hlavný predstavený saleziánov a X. nástupca dona Bosca

Zobraziť

Naši partneri

Saleziáni dona Bosca na Slovensku

Vydavateľstvo Don Bosco

Inštitút dcér Márie Pomocnice