Autor: Jozef Luscoň / Foto: Vladimír Škuta

„Haló… Volám ti, lebo som sa dozvedel, že ideš na Luník. Prosím ťa, daj podpísať Svätému Otcovi časopis Don Bosco dnes,“ ozval sa šéfredaktor Jožko Kupka do telefónu. Povedal to takým tónom ako pri vete: „Počuj, ideš na Luník, kúp mi rožky.“

„Čo?! Ja?! To nedokážem! Bude tam biskup Vladko Fekete i provinciál Peter Timko, tí sa isto dostanú k pápežovi,“ oponoval som šéfovi.

„Nuž akokoľvek, nechám to na teba,“ ukončil rozhovor šéfredaktor.

Nastal deň, keď na Luník IX mal prísť pápež. Pre istotu som zobral časopis a začal som „lámať“ dona Feketeho, aby to s tým podpisom skúsil.

„No vieš, bolo by lepšie, keby si mu to dal ty,“ poznamenal s miernym protestom. Išiel som s návrhom aj za provinciálom.

„Drž sa ma, možno vznikne priestor a Svätý Otec ti to podpíše.“

Ani som sa nečudoval, že to odmietli. Nuž tak som si pripravil fixku, časopis a hľadal spôsob, ako prekvapím pápeža so svojou žiadosťou. Akýsi pud sebazáchovy mi však našepkával: „Pre istotu to povedz ceremoniárovi.“ A stalo sa.

„Nech ti to ani nenapadne! Ty nie si v zozname. Budeš stáť v druhom rade. Ani sa nepohni! Je tu prísny protokol!“ Zarazila ma jeho strohosť a moja šanca na úspech klesla na minimum.

Pápež prišiel s miernym meškaním. A keď som videl, koľko chlapov ho chráni a akí silní sú v páse, pomyslel som si: „Nebudem pokúšať osud, ešte sa na mňa vrhnú a bude po mne.“ Ale časopis som pevne zvieral a čakal som, čo bude. Ochranka určila, kadiaľ má ísť, a po nás ani okom nemrkli.

Prejav pápeža bol dobrý, rozlúčil sa s Rómami a už mu aj pristavili auto. No ktosi mu v poslednej chvíli povedal: „Svätý Otče, ešte sú tu Rómovia, ktorí si zaslúžia, aby ste ich pozdravili.“

Pápež to robil s veľkou radosťou. No počul som, ako vatikánsky ochrankár polohlasne hovorí: „Solo otto persone! Iba osem ľudí!“

Ja som sa síce postavil strategicky, ba aj niekoľkých ľudí som predbehol a bol som piaty. Ale keď som videl, ako sa Rómovia tešia na stretnutie s pápežom, svedomie mi zabralo a cúvol som na deviatu pozíciu. Tú som si statočne držal. Ktosi sa síce predo mňa pchal, ale neustúpil som. A tak som po ôsmej osôbke vykročil vpred. Ochranka si ma premerala od hlavy po päty – bol som trochu opálený –a možno si mysleli: „Ďalší zaslúžilý Róm.“ Vyhodnocovali môj zjav, a kým sa rozhodovali, ako so mnou naložiť, už som bol pri Svätom Otcovi: „Sono salesiano. Qui é nostra rivista. Basta firma, prego. Som salezián. Toto je náš časopis. Stačí sa podpísať.“

Svätý Otec sa na mňa pozrel a predstavte si, podal mi ruku, zobral fixku a časopis podpísal. Zdalo sa mi to ako večnosť. Ale čo neurobí človek pre vás, drahí čitatelia časopisu Don Bosco dnes. Som rád, že patrím do jeho tímu a že vás máme. O tom, že to bola mimoriadna chvíľa, svedčia aj úprimné slová Rómky, ktorá stála pri mne, fandila mi a po stretnutí s pápežom povedala: „Cítila som sa tak, ako keď som porodila prvé dieťa.“

Ja som sa zase cítil ako ten, ktorý vo Svätom Otcovi stretol milujúceho človeka, čo fandí čitateľom časopisu Don Bosco dnes. Potvrdil to svojím podpisom.