Začiatok novembra je už od dávnych dôb časom, kedy si pripomíname našich zosnulých. Aké boli zvyky, obrady a rituály súvisiace s pochovávaním u našich predkov?

Po prijatí kresťanstva na našom území, spôsoby pochovania postupne začali podliehať cirkevným zvyklostiam, čo znamená predovšetkým to, že miestom pre pohreb sa stáva okolie kostolov a že sa z hrobov vytrácajú pôvodne bežné milodary pre zosnulých.

Pohreby a pohrebné obyčaje v dedinskom prostredí boli odlišné od mestského prostredia. Na vidieku sa všetkým starším zvykom pripisovala väčšia dôležitosť.

V niektorých našich regiónoch ľudia poznajú poveru o nedobrom poslovi. Je ním kuvik, drobná sova, ktorá okoliu zvestuje príchod smrti. Keď niekde začuli kuvičí plač, objavili sa obavy, že niekto z okolia alebo zo susedstva zomrie.

Ak v dome zomrel niektorý člen, rodinu čakalo pred pohrebom viacero úkonov. Po konštatovaní smrti pozostalí zastavili hodiny v čase smrti, otvorili okno, aby si duša mohla nájsť cestu von a zastreli zrkadlo čiernou látkou.

Pozakrývanie zrkadiel v dome neprehľadnými tkaninami sa robilo preto, lebo ľudia verili, že najmä tí citlivejší by v nich mohli uzrieť dušu nebožtíka, alebo že by sa v zrkadle mohla uzrieť samotná duša a preľakla by sa. Mohlo tiež nastať to, že duša by pri pohľade do zrkadla nevidela žiadne svoje telo a to by ju tiež vyľakalo.

Všetky veci, ktoré prišli do kontaktu s mŕtvym, sa museli vyniesť z príbytku. Považovali sa za nečisté. Napríklad voda, ktorou sa mŕtve telo umylo, sa musela vyliať na mieste, kde nechodia ľudia.

V minulosti ľudia takmer bežne umierali doma a doma zostávali i tri dni po smrti.

Po tom, ako sa obyvatelia dediny dozvedeli o úmrtí v rodine, danú rodinu navštevovali, spomínali na zosnulého, večer sa pri mŕtvom modlili, spievali náboženské piesne. Ženy, ktoré spievali pohrebné modlitby, sa niekde volali plačky.

K pohrebným úkonom patrilo aj zapaľovanie sviečok. Tie sa ponechali v izbe, kde bol uložený nebožtík do chvíle, pokým samy nezhasli. Sviece sa nechávali dohorieť aj po samotnom pohrebe.

V niektorých krajoch platilo, že s nebožtíkom musí vždy niekto ostať a to aj v noci.

Inde sa pred polnocou všetci rozišli a pri mŕtvom nechali horieť sviečku.

Mŕtvy člen rodiny ostával doma najmenej 48 hodín a pochoval sa až na tretí deň. To malo aj svoj veľmi dôležitý význam, aby sa hodnoverne ukázalo, že zosnulý je skutočne mŕtvy.

V tretí deň prišiel do domu kňaz odetý v čiernom alebo fialovom, rúchu. Pohrebná liturgia začínala pred vstupom do dvora domu. Po ukončení prvej časti liturgie sa zatvárala rakva. Chlapi, ktorí ju potom niesli na cintorín, do nej pozabíjali posvätené klince. Mŕtveho vynášali nohami napred, aby sa mŕtvy nevracal. Druhá časť liturgie prebehla na dvore, kde sa s mŕtvym lúčilo širšie okolie a záver obradov bol na cintoríne. K jednému z rituálov patrilo hádzanie hliny do hrobu. Je to symbol, ktorý má nebožtíkovi spraviť „zem ľahkou“ a používame ho aj dnes.

Cestou z cintorína sa nik nesmel obzrieť za seba. Verilo sa, že to prinesie ďalší smútok.

Kým bola rodina na pohrebe, jedna žena zvyčajne zostala doma a upravila interiér – odkryla zrkadlo, natiahla hodiny, celý dom vysvätila a zakúrila v peci.

Po príchode ostatných z cintorína sa v dome zosnulého konal kar. Išlo najmä o pietny akt, ktorý mal istú psychologickú úlohu, mal pozostalým uľahčiť ich žiaľ a pripomenúť im, že život ide ďalej. V starších časoch sa verilo, že pohrebných hostín sa zúčastňujú aj duše, ktoré sa poslednýkrát prídu rozlúčiť s rodinou. Pamätalo sa aj na ne. V niektorých regiónoch bolo preto zvykom prestrieť aj pre ne. Nachystal sa najmä pohár vody a kus chleba.

Konanie pohrebných hostín bolo známe aj u starých Slovanov. Vtedy sa odohrávali priamo pri hrobe, pričom sa verilo, že duša zosnulého sa týchto hostín zúčastňuje.

Pripomínanie mŕtvych členov rodiny sa stalo súčasťou viacerých sviatkov ako Veľká noc, Turíce, ale hlavne sviatku Všetkých svätých a tzv. dušičiek. Na Vianoce sa zvyklo prestierať aj pre mŕtveho príbuzného. Kresťanskí veriaci zapaľujú na hroboch svojich zosnulých sviece. Židovskí veriaci kladú na hroby kamene.

Pohrebné zvyky a obrady sa postupne zmenili na dedinách ale predovšetkým v mestách. Na každom cintoríne je už dom smútku. V mestách sa veľmi skoro objavil nedostatok miesta na pochovávanie vo vnútri miest. Vyskytli sa morové epidémie a podobne. Neskoršie zmeny v pohrebných obradoch odzrkadľujú skôr praktické potreby života. Zrejme poslednou zásadnejšou zmenou, na ktorú reagovali aj cirkvi, bolo povolenie modernej kremácie zhruba na začiatku 20. storočia.