Autor: Jozef Luscoň SDB / Foto: archív

Don Titus Zeman vyrastal v chudobnej, ale na vzťahy bohatej rodine. Bol najstarší z desiatich detí, a mal teda aj patričnú zodpovednosť za súrodencov. V rodine sa naučil deliť o dobrá, odpúšťať, komunikovať, pracovať, vytvárať harmonické vzťahy…

To bol jeho mentálny základ, ktorý potom u saleziánov rozvinul. A aj to spôsobilo, že mal medzi nimi nielen bratov, ale aj veľa priateľov.

Z rovesníckej generácie si veľmi dobre rozumel s Andrejom Dermekom a Františkom Revesom. Do Ústavu v Šaštíne nastúpili v ten istý deň – 30. 8. 1927. Don Zeman mal počas svojho saleziánskeho života dobré bratské vzťahy aj s ďalšími saleziánmi. A keďže vynikal mnohými čnosťami, bol obľúbeným spoločníkom. Don Jozef Sobota uvádza: „Bratia k nemu radi chodievali na svätú spoveď.“

Mať čas pre druhých

Schopnosť uzatvárať dobré priateľstvá patrí medzi vlastnosti veľkých a svätých ľudí. Ako prvý vklad pre priateľstvo je mať čas pre druhých. Titusovi rodinní príslušníci spomínajú, ako sa rád s nimi schádzal na rodinných oslavách a vždy priniesol oslávencovi nejaký darček a deťom nejakú sladkosť či inú pozornosť.

Aj študenti z biskupského gymnázia v Trnave uvádzajú, ako ich po svätej omši pozýval na raňajky a ako sa ujímal tých, ktorí potrebovali pomoc. Známy je prípad, keď vedúci hudobného zboru zanechal akémusi mladíkovi dirigovanie a na chvíľu niekam odišiel. No tomu to nešlo a zboristi sa mu začali posmievať. Titus zasiahol, usmernil situáciu správnym smerom, ba pre toho mladíka dirigenta zabezpečil aj krátky výcvik u profesionála.

Relikviár dona Titusa Zemana na bočnom oltári vo Vajnoroch

Don Zeman a vdp. Paulen

Don Titus si dobre rozumel aj s duchovným otcom Alfonzom Paulenom (1913 – 1954). Tento bratanec dona Antona Vacvala mal veľmi blízko k saleziánom. Na všetkých miestach, kde pôsobil, si dobrotou, láskavým prístupom a pomocou núdznym získal srdcia veriacich. Druhá svetová vojna ho zastihla v Kolpachoch. Dnes sa dedina volá Banský Studenec a je to neďaleko Banskej Štiavnice.

V obecnej kronike sú svedectvá o jeho šľachetnosti a veriaci dodnes spomínajú, ako sa stávalo, že na faru prišiel z Banskej Štiavnice veliteľ gestapa a v pivnici bol zase ukrytý veliteľ partizánov Jozef Trojan. A mal tam i svoju ženu a dieťa… Duchovný vedel pokojne zvládnuť toto nebezpečenstvo, nikoho neprezradil a dokázal sa dohodnúť s oboma znepriatelenými stranami tak, že o sebe nevedeli a počas jeho účinkovania sa v dedine nikomu nič zlé nestalo.

Bohoslovecká legitimácia Alfonza Paulena

Don Titus v Šenkviciach

Keď bol Alfonz Paulen v roku 1947 určený za farára do Šenkvíc, pokračoval vo svojej horlivej pastorácii a tomu, kto bol v núdzi, pomohol. Dokázal to aj vďaka bratovi, ktorý mal v ich rodnej dedine Malé Bedzany hospodárstvo a bol veľmi štedrý. Keď dona Titusa vyhodili z biskupského gymnázia pre ,,kauzu kríže“, prijal ho v roku 1949 za kaplána. Podľa výpovedí obyvateľov Šenkvíc si duchovní otcovia veľmi rozumeli.

Duchovný otec Alfonz Paulen a don Titus Zeman s prvoprijímajúcimi deťmi zo Šenkvíc

Po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 komunisti a ich výkonná zložka ŠtB na dona Titusa ,,zabudli“, takže ten mal po dohovore s pánom farárom Paulenom dostatok času na ,,výlety“ k bratom saleziánom. Tak ich navštívil aj na stavbe mládeže v Nimnici.

V Šenkviciach navštívil dona Titusa don Ernest Macák a spolu naplánovali ilegálny presun spolubratov do Talianska. Za pomoci vdp. Paulena našli v Šenkviciach pre tých, čo sa pripravovali na útek, úkryty. Prvé dva úteky za hranice sa vydarili, tretí nie a účastníci padli do zajatia. Po hroznom mučení vyšlo najavo, kto všetko bol do útekov zapojený, a tak sa prišlo aj na meno vdp. Alfonza Paulena.

Mučeníctvo vdp. Paulena

Pána farára zatkli 19. 9. 1950. Farníci ho síce varovali, že na neho čakajú eštebáci, ale on pokojne povedal: „Prečo by som mal utekať? Nič zlé som neurobil…“ No to vtedy pre komunistov nestačilo na prehlásenie neviny. Vdp. Paulen bol štyri mesiace vypočúvaný, mučený a potom odsúdený na 11 rokov väzenia. Duchovný bol chorý na obličky a väzenské prostredie mu túto chorobu ešte prehlbovalo.

Keď sa po niekoľkotýždňovej korekcii v betónovej kobke dostal do neznesiteľného bolestivého stavu, žalárnici ho presunuli na celu, v ktorej väznili dona Zemana a dona Sandtnera. Tí mu chceli pomôcť a don Titus ho niesol na ošetrovňu. A tu sa odohrala veľmi zaujímavá situácia. Vdp. Paulen poprosil dona Zemana: „Môžeš ma vyspovedať?“ Keď sa tak stalo, požiadal ho, či by mohol zložiť rehoľné sľuby a stať sa saleziánom. I to sa stalo.

Ale choroba dona Paulena bola v kritickom štádiu. Do nemocnice v Brne ho odviezli až na ďalší deň a sanitári sa vôbec neponáhľali. Cesta, ktorá bežne trvá dve hodiny, im trvala od ôsmej do šestnástej, teda až osem hodín, a don Paulen v sanitke zomrel a odovzdal Bohu svoju šľachetnú dušu.

Strapcový efekt svätosti

Don Andrej Dermek ako neskorší provinciál sa zamýšľal, či boli rehoľné sľuby vdp. Alfonza Paulena platné, a jeho záver znel v tomto duchu: „Mimoriadne okolnosti si vyžadujú mimoriadne činy a sľuby vdp. Alfonza Paulena sú platné.“

Je zaujímavé, ako Pán prepojí niektoré osudy ľudí. S odstupom času a z ,,nadhľadu“ vidíme, že to bolo pre ich dobro. A môžeme konštatovať, že nič nie je náhodné… Pán často spája životy mnohých ľudí, aby sa vzájomne povzbudzovali a ťahali k svätosti. Vzniká tak akýsi strapcový efekt svätosti, ktorý je známy aj z minulosti. Je to aj v prípade slovenských komunisticko-totalitných mučeníkov. A aj o donovi Paulenovi sa rozmýšľa ako o adeptovi na beatifikáciu. Dal by Pán Boh.