Autor: Jozef Luscoň SDB / Foto: archív

Život dona Titusa Zemana je podrobne zmapovaný, ale stále sa vynárajú nové príbehy, ktoré nám nášho blahoslaveného viac približujú. V Šenkviciach ešte žijú svedkovia, ktorí si na dona Titusa živo spomínajú. Ale poďme pekne po poriadku: Ako sa vôbec don Zeman dostal do Šenkvíc? Bolo to takto.

Don Titus pôsobil ako profesor chémie na Biskupskom gymnáziu v Trnave. Tu sa v roku 1946 odohral známy incident s krížmi – nový komunisticky ladený riaditeľ ich prikázal sňať zo stien. Titus ich dal naspäť a bol prepustený. Odvtedy začala mať o neho záujem štátna bezpečnosť. V roku 1949 bol poslaný za kaplána k vdp. Alfonzovi Paulenovi, farárovi v Šenkviciach. Alfonz Paulen bol svätý, veľmi sociálne cítiaci kňaz, obľúbený na všetkých miestach, kde pôsobil. Farníci ho nazvali „Hrdinom lásky.“

Prvé sväté prijímanie v Šenkviciach 14. 5. 1950

Don Zeman v Šenkviciach pripravoval deti na prvé sväté prijímanie, venoval sa pastorácii, vyučoval náboženstvo. Podľa svedectiev šenkvičanov si naši dvaja duchovní veľmi dobre rozumeli. Don Titus bol viac akčný, vdp. Alfonz zase pokojný, dobrotivý, s hlbokým ľudským vzťahom k farníkom. Don Titus sa venoval aj miništrantom. V zime, keď sa z Malých Karpát vyliali potoky a pod Modrou zamrzli, pozýval ich aj mladých na korčuľovanie. Šantil s nimi a robil im „lokomotívu“ – ťahal vláčik pozostávajúci z detí. V letných mesiacoch zase chodil na školské výlety a na jednom vo Vysokých Tatrách, mu dokonca rozbili okuliare. Našiel sa totiž niekde ešte sneh a pri guľovačke mal akýsi mladík dobrú trefu a dielo bolo dokonané.

S nástupom komunistickej vlády sa politická situácia zradikalizovala a tlak na veriacich zosilnel. „Katolícka akcia,“ cez ktorú chceli odtrhnúť Cirkev od Ríma komunistom ešte nevyšla. A tak začali agresívne skúšať, čo si môžu voči katolíkom dovoliť. Najprv zatvorili troch biskupov. Za tým nasledovala „Akcia K“ – útok na mužské kláštory. Udalosť sa odohrala počas „Barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950. Rehoľníci boli najprv sústredení po kláštoroch, potom zvezení do koncentračných táborov, mnohí boli súdení, väznení. Ďalších sa rozhodli preškoľovať, poslať na nútené práce, mladí rehoľníci boli povolaní k vojsku a na rôzne stavby mládeže. Každej rehoľnej spoločnosti išlo o prežitie. Podobne sa to udialo s rehoľníčkami v „Akcii R“ koncom leta.

Don Titus Zeman vyučoval v Šenkviciach v šk. roku 1949 – 1950 náboženstvo. Vtedy sa volali Veľké Čaníkovce.

Prozreteľnosť však zariadila, že keď nastúpili komunistické komanda a rehoľníkov v kláštoroch pozatvárali, na dona Titusa Zemana „pozabudli“. Nebol totiž v kláštore, ale na fare v Šenkviciach. Tu ho navštívil don Ernest Macák, ktorý na týždeň zdúchol z Podolinca a navrhol mu, či by nechcel organizovať úteky saleziánskych bohoslovcov cez rieku Morava. Dohodli podrobnosti a akcia sa rozbehla. Do podujatia bol zasvätený aj pán farár Alfonz Paulen a niektorí šenkvičania, ktorí dokonca ponúkli svoje domy na úkryt kňazov a bohoslovcov chystajúcich sa na útek.

Spolupráca prestala po treťom nevydarenom úteku, kedy bol don Zeman uväznený. Následne vyšlo najavo, kde sa niektorí utečenci skrývali a do basy bol odvedený aj vdp. Alfonz Paulen. Božím riadením sa stalo, že sa don Titus a vdp. Alfonz stretli vo väzení v Mírove v jednej cele. No vdp. Paulen mal podlomené zdravie a tvrdé väzenské podmienky mu to ešte zhoršili. Pred smrťou ho don Zeman prijal do saleziánskej spoločnosti a vdp. Paulen sa stáva saleziánom. Obidvaja obetovali to najdrahšie – svoje životy za Ježiša a jeho Cirkev! Ich obeta však nevyšla nadarmo a priniesla ovocie – saleziánske dielo pokračovalo i počas totality a bolo „predplatené“ na mnohé duchovné povolania.

Dnes majú v Šenkviciach veľkú úctu k týmto svojim duchovným. Ba veriaci sa vrúcne modlia a podnikajú kroky, aby sa začal proces blahorečenia aj s donom Alfonzom Paulenom. Akokoľvek to dopadne, vďaka patrí celej generácii trpiteľov z radu duchovných i laikov. A Boh ich isto odmení.