29. októbra 2021 si okrem liturgickej spomienky blahoslaveného dona Michala Ruu pripomíname aj 100 rokov od smrti dona Pavla Alberu, druhého nástupcu dona Bosca.

V tento deň si pripomíname sté výročie úmrtia dona Pavla Alberu (1845-1921), druhého nástupcu dona Bosca na čele Zbožnej spoločnosti svätého Františka Saleského.

Tento veľký hlavný predstavený bol možno v našich spomienkach trošku zanedbávaný kvôli sláve svojho predchodcu (don Michal Rua) a jeho nástupcu (don Filip Rinaldi). Napriek tomu svedectvo dona Alberu vyžaruje silu a ponúka mnoho podnetov pre našu prítomnosť.

Ilustráciu na obale knihy namaľoval Cyril Uhnák

Obdobie rektorátu dona Pavla Alberu bolo pre Kongregáciu najťažším a najdramatickejším obdobím. Bolo to v čase prvej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala milióny mŕtvych a do ktorej bolo vyslaných viac ako 2000 saleziánov, z ktorých 80 prišlo o život. Hrozný konflikt zabránil aj sláveniu generálnej kapituly na pláne v tých rokoch.

Postava dona Pavla Alberu nás môže nadchnúť. Nájdeme mnoho prvkov, ktoré podnecujú dialóg medzi našou a jeho dobou a umožňujú tejto minulosti, aby nás dnes vyzývala k tomu, čo bolo v tom čase pre Kongregáciu odvážnym a jasným rozhodnutím.

Bibliografia o donovi Alberovi je veľmi bohatá. Poskytuje štúdie a texty na konkrétne témy, ktoré pomáhajú prehĺbiť naše poznanie a ducha veľkého hlavného predstaveného.

Salezián „prvej hodiny“

Don Pavol Albera bol jedným zo „saleziánov prvej hodiny“; jedným z tých, ktorí mali možnosť osobne a do hĺbky poznať dona Bosca, žiť s ním, rásť s ním a dozrievať popri ňom, a tiež vidieť ho v činnosti. Don Albera dýchal ovzdušie Valdocca spolu s donom Boscom, spolu s Michalom Ruom, Giovannim Caglierom a ďalšími saleziánmi. Toto „ovzdušie Valdocca“ preniesol do Mirabella, kam bol poslaný s prvým direktorom toho domu donom Ruom ako asistent a študent filozofie a teológie.

Paolo Albera sa spovedá u dona Bosca

Neskôr, v zrelšom veku a po tom, ako bol riaditeľom v Janove, sa stal svedkom a protagonistom rozvoja saleziánskeho diela aj za hranicami Piemontu, najprv v Ligúrii a potom vo Francúzsku.

Don Albera bol poverený úlohou „duchovného vodcu“ Kongregácie a potom aj úlohou hlavného predstaveného: druhého nástupcu dona Bosca. V tejto zodpovednej službe – na cestách loďou, koňmi, kočom, vlakom a autom – videl, ako sa duch dona Bosca rozširuje: z Turína do Ameriky, do Svätej zeme, do severnej Európy, až po prvé misie v Afrike.

Don Albera bol očitým svedkom prechodu z 19. do 20. storočia: veľmi citlivého obdobia pre saleziánsku kongregáciu, pre Cirkev a pre svet.  Bolo to ťažké obdobie, najmä kvôli Prvej svetovej vojne, ktorá zasiahla veľkú časť sveta; tragédia, ktorej bol don Albera svedkom od začiatku až do konca.