Don Mathias Günther Rompf

od | okt 25, 2022 | Saleziáni

 

Don Mathias Günther Rompf SDB

salezián kňaz
* 20. 2. 1943 Bratislava
† 17. 10. 2022 Bratislava

Don Mathias Günther Rompf sa narodil 20. 2. 1943 v Bratislave ako tretí z trinástich detí. Rodičia vtedy bývali v Michalskej veži.

„Pradedo Dvorský mal služobný byt v Michalskej veži. Bol dôstojníkom v hasičskom zbore. Jeho úlohou bolo pozorovať z veže staré mesto a hlásiť prípadný požiar. Ohlásiť začiatok požiarnej akcie a jej ukončenie.“

Prvé základy kresťanskej viery mu dali rodičia, na ktorých bol veľmi hrdý a ktorým vďačí za mnohé veci.

„Naši rodičia boli hlboko nábožní ako sa neskôr ukázalo v praxi aj veľmi agilní, nebojácni a ochotní pre vieru aj niečo riskovať i vytrpieť. Aj nás sa snažili viesť touto cestou.“

Základnú školu začal na prelome päťdesiatich rokov, keď sa zo dňa na deň pán učiteľ už musel nazývať súdruhom učiteľom a z cirkevných škôl sa stali štátne.

„Nastúpil som do prvej triedy  základnej školy v Bratislave na Uršulínskej ulici. Mne osobne sa páčilo chodiť do školy. Rýchlo som si získal kamarátov, najmä keď zistili, že sa so mnou nemôžu zahrávať, lebo som patril medzi najsilnejší v triede.“

Niekedy v šiestom ročníku sa presťahovali do moderného 3 izbového bytu na Miletičovej a preto pokračoval v škole na Kvačalovej. Dôvodom bol článok Ladislava Mňačka v Bratislavskom večerníku, ktorý napísal článok o rodine s mnohými deťmi, ktorí bývajú v interiéri Michalskej veže.

Neskôr, v r.1965 sa rodina presťahovala na Steinerovu do 5 izbového bytu. V tomto byte sa dialo veľa podujatí tajnej cirkvi aj stretká, duchovné cvičenia. Tajné sv. omše aj s J.Ch. Korcom, mnoho stretiek a duchovných cvičení sa diali aj na ich záhrade v Prievoze. Neskôr po ukončení učňovskej školy sa Mathias zamestnal ako údržbár. Dostal na Steinerovej v tom istom dome 2-izbový domovnícky byt, kde sa už stretávali aj saleziáni.

Začiatky svojej cesty povolania opisuje takto:

„Častá otázka v našich kruhoch je, ako som sa dostal k Saleziánom. Celkom jednoducho. U nás nebol don Bosco a saleziáni veľkou neznámou. Mali sme doma životopis dona Bosca od autora Jur Koza Matejova. I to mohol byť odrazovým mostíkom sa viac k ním priblížiť. Potom som sa stretol so saleziánmi na Miletičovej. Chodili sme tam asi dva roky pred likvidáciou kláštorov. Od Michalskej veže to pre takých špuntov bolo dosť ďaleko. Prvý ich objavil môj o tri roky starší brat. A tak som sa mu raz prilepil na päty. Mohli by sme povedať, že trasa viedla priamo na Miletičovu. (Obchodná, Mickiewiczova, Záhradnícka) Keď sme tam dorazili brat ma zaviedol medzi drobizg a on sa stratil medzi svojimi rovesníkmi. Ja som sa motal v herni, či na dvore. Cítil som sa tam výborne. Po čase som dostal aj preukážku, kde sa uvádzali prítomnosti na modlitbách a požehnaní. Ešte stále ju mám. Nebolo tam veľa pečiatok, lebo sme mali ešte dlhú cestu naspäť a tak sme odchádzali skôr.“

Jeho rehoľná formácia prebiehala počas totality a preto bolo treba byť veľmi obozretný. Po stretnutí s donom Ivanom Grófom začal obdobie kandidátskej skúšky, ktorú prežil spolu s ďalšími adeptami aj vo forme víkendových stretnutí v Plaveckom Mikuláši. V r. 1977 – 1978 absolvoval noviciát pod vedením nového magistra dona Jozefa Gánovského. On na toto obdobie spomína: „Po zaúčaní sa u dovtedajšieho magistra dona Izakoviča, som už noviciát, v ktorom bol Mathias viedol samostatne. Mesačne sme mávali tri víkendové stretnutia, ktoré boli zväčša na chate v Mýte pod Ďumbierom a tiež v Bratislave.“

Prvé rehoľné sľuby skladal do rúk don Jozefa Kaisera v Skačanoch dňa 27. 1. 1978. Počas formácie postupne prebiehalo štúdium latinčiny, filozofie a neskôr teologických predmetov. V týchto tajných štúdiách sa postupne vystriedali rozliční učitelia, či profesori. Z nich spomenieme aspoň niektorých saleziánov: Ľ. Krajčovič, ktorý učil latinčinu, I. Gróf, V. Študent, A. Dermek.

Práve v tomto období, ako čerstvý salezián sa popri zamestnaní ako údržbár podniku služieb ZARES v Bratislave venoval aj intenzívnemu apoštolátu medzi najopustenejšou, poväčšine rómskou mládežou. Býval vtedy na Prievozskej ulici v pomerne veľkom byte, ktorý bol ideálny na spoločné stretnutia:

„Izba mala rozmery asi 4,5 x 7,5 metra. Ak si niekto myslí, že preháňam, potom na ilustráciu okrem nábytku tam bol aj pingpongový stôl a z každej strany dosť miesta.“

Na začiatky apoštolátu s Rómami spomína takto:

„Jedného dňa niekto zaklopal na vchodové dvere. Otvorím, a pred dverami stojí Laco B. asi s tuctom malých Rómov, ktorí sa hrnuli dnu hneď ako do predsiene vstúpil ich ochranca. Lakonický povedal: „Našiel som ich hrať sa vo vedľajšej uličke, neujal by si sa ich?“ Čo mi ostávalo. A ja som mal naraz apoštolát nezvyčajnej forme. Postupne sa mi podarilo naučiť ich určitému poriadku, ktorý musel každý rešpektovať. Neboli to písané zákony, no jediným garantom bolo, že ešte mali prirodzený, aj keď slabý rešpekt pred autoritou. To som využil a najstarších a zvládnuteľných som poveroval rôznymi úlohami. Dozerali na hygienu, prípravu jedla, poriadok po sebe… Samozrejme, že sme naše stretnutia nevyčerpali len v byte. Chodievali sme na výlety do Karpát. Keďže sme potrebovali cestovať hromadnou dopravou, bolo ich potrebná naučiť necestovať na čierno. Mnohým z nich som vybavil električenky, a tak sa dalo už voľnejšie pohybovať v dopravných prostriedkoch. Pomaly som sa vžíval do ich mentality.

Aj keď apoštolát s Rómami si vyžadoval hodne času, predsa sa našlo okrem toho dosť priestoru využiť tento byt. Často sem prichádzal don Ivan Gróf, a vykonával duchovné vedenie, spovede, rozhovory, prípadne rendikontá. Bolo obdobie, najmä keď prichádzali študenti na skúšky, že som aj tri krát týždenne mal plný byt mladých spolubratov, ktorí sem prichádzali z celého Slovenska. Blízko bola autobusová stanica a keďže prichádzali obyčajne neskoro v noci, mali to najbližšie ku mne. Stávalo sa, že už nebolo ani miesta, takže som spal na holej podlahe v spacáku. Prichádzali sem aj starší spolubratia aby ráno mohli pokračovať vo svojom poslaní slúžiť rôznym zložkám saleziánskej rodiny. Zaujímavé, že napriek tým mnohým nedospatým nociam som nepociťoval prílišnú únavu. A ráno som bol vždy svieži a plný síl plniť si aj svoje pracovné povinnosti. Hovoril som si, že nemám čas byť unavený, to môžem byť keď budem starý. A staroba akosi neprichádzala, veď stará je Michalská veža a nie ja.“

Toto obdobie rozbehu saleziánskeho apoštolátu preťala udalosť, ktorá sa hlboko zapísala nielen do Mathiasovho života, ale stala sa smutne známou pre celú Bratislavu a podzemnú cirkev.

Mathias mal vtedy 38 rokov, keď ho na základe jeho apoštolátu s Rómami obvinili z trestnej činnosti porušením § 178 trestného zákona o marení dozoru štátu nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Zatkli ho v druhej polovici mája 1981 a trestné pojednávanie začalo 18. septembra toho roku. Listu, adresovaného biskupom Gábrišovi, Ferancovi a kardinálovi Tomášekovi, v ktorom sa opisuje priebeh tohto pojednávania, dal Pavol Čarnogurský nadpis: „Bratislavský nasledovník Matky Terezy pred súdom“. Následne, po vynesení rozsudku dňa 25. septembra 1981, v ktorom bol „ujo Maťo“, ako ho chlapci volali, odsúdený na 2 roky nepodmienečne.

Na odvolacom konaní, zrejme aj pre veľký medzinárodný ohlas, ktorý vyvolalo jeho odsúdenie, mu znížili trest na osem mesiacov. Tie si odpykal v Nápravno-výchovnom ústave v Sučanoch.

Ako sám spomínal: „Zakázali mi prácu s Rómami na slobode, no umožnili mi pracovať s nimi vo väzení.“

Po návrate z výkonu trestu pokračoval v tajných štúdiách.

Zivotopis 10 2022 03

Záverečnú formáciu absolvoval pod vedením dona Jozefa Izakoviča. Doživotnú profesiu, alebo hovorovo večné sľuby zložil v Dolnej Súči 27. 1. 1984 do rúk dona Jozefa Kaisera. Kňazskú vysviacku mu 11. 1. 1985 tajne udelil bošiansky rodák biskup Ján Chryzostom Korec.

Po páde totalitného režimu bol najprv ako kaplán v Šaštíne a v komunite zastával úlohu vikára e neskôr ekonóma. Rok strávil v Žiline na internáte SOU sv. Jozefa Robotníka a potom prežil 2 roky v Bratislave Petržalke v komunite na Daliborovom námestí. Bolo to obdobie dostavby domu na Mamateyovej. Ďalších 9 rokov prežil v komunite v Rožňave, kde okrem vikára komunity bol aj ekonómom. Záverečná etapa jeho života bola znova Bratislava – komunita na Mamateyovej. Tu prežil ostatných 17 rokov. Z nich 15 sa venoval aj práci v saleziánskom archíve na Miletičovej. Jeho systematická práca prináša svoje ovocie. Popri svojej práci vykonával aj službu duchovného asistenta niekoľkých skupín v Inštitúte Dobrovoľníčok dona Bosca.

Pán si ho povolal 17. októbra 2022. Z rúk direktora komunity ešte tesne pred smrťou prijal Sviatosť oltárnu a potom odovzdal svoju dušu milosrdnému Otcovi vo veku 79 rokov, keď v Cirkvi a v saleziánskej spoločnosti prežil 44 rokov rehoľného a 37 rokov kňazského života.

Jeho pohreb sa konal 24. októbra v Bratislave, zádušnú svätú omšu v Kaplnke svätého Dominika Savia na Mamateyovej predsedal bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský. Don Mathias Günther Rompf je pochovaný v saleziánskej hrobke na cintoríne v Bratislave-Vrakuni.

Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech  mu svieti.  Nech odpočíva v pokoji.

Zivotopis 10 2022 02

Niekoľko spomienok od jeho blízkych a známych:

„Mathias bol ako dobrý otec. Každý, kto vyšiel z jeho spovednice, mal úsmev na tvári. Dokonca sme spolu v škole objavili chlapca, ktorý chodil na spoveď, ale nebol pokrstený. Chodil pravidelne a svoje problémy prezentoval ako kamarátove a Mathias ho nechal v tom a s láskou mu pomáhal s odpoveďami na jeho otázky. Mathias bol hlboko ľudský a zároveň presiaknutý Božou (nadľudskou) láskou. A tento príklad mi už teraz chýba.“ Ivana, ASC

„Okrem úprimnej sústrasti rodine Saleziánov dona Bosca chcem vyjadriť veľkú vďačnosť Pánovi za dar dona Mathiasa Rompfa. Bol naozaj horlivým synom dona Bosca, dobrým bratom a otcom mnohých. Aj naša časť saleziánskej rodiny bola obdarená jeho hlbokým, no jednoduchým a vždy optimistickým prístupom k životu. Naučil nás veľa počas svojej služby i v čase ťažkej choroby. Nech je Pán pochválený za jeho dary, ktoré sme si s radosťou užívali. Verím, že je v plnej radosti svojho Pána.“ VDB

„Mathias vstúpil do spoločnosti ako 30 ročný a hovoril, že preto musí stále pracovať, aby dobehol to, čo zameškal, keď bol mladý. Vedel úprimne a zo srdca povzbudiť, štuchnúť, vliať nádej. Mal zdravý humor, ktorým neublížil. Mladým sa so svojím povestným „chlapečku“ vedel vždy priblížiť.“  don Jozef, SDB.

„Moja pekná spomienka na dona Mathiasa je zo spovede, keď mi po vyznaní mojich hriechov s úsmevom povedal: „Neboj sa, v nebi bude lepšie. Len sa neprestaň tak pekne usmievať.“ Veľmi dobre mi to padlo, lebo to som vtedy asi potrebovala počuť viac ako čokoľvek iné.“    Barča

„Navštevovala som 1. ročník gymnázia. Don Mathias prišiel ako jeden z prvých saleziánov do Šaštína. Navždy mi ostanete v pamäti z týchto rokov ako veľmi veselý, vtipný salezián, ktorý mal stále úsmev na tvári.“ Adrika, ASC

„Mathiasa som zažil počas rokov môjho direktorovania na Mamateyke a od prvej chvíle mi bol ľudsky veľmi blízky. Vedel jednoduchým a nevtieravým spôsobom prinášať svoju životnú múdrosť a dodnes si pamätám, ako mi v jednom z prvých našich stretnutí dal nádhernú spätnú väzbu a pripomenul mi, že keď v rozhovoroch s ľuďmi príliš zdôrazňujem svoju funkciu, hovorí to skôr o mojej vlastnej neistote a riskujem stratu dôvery a dobrých vzťahov. Možno preto som sa na bratské rozhovory s ním vždy tešil. Boli naplnené úprimnosťou a autentickosťou a obdivoval som jeho pokoru, s akou dokázal pristupovať k svojmu mladému direktorovi. Nikdy mi nedal pocítiť môj vek a neskúsenosť, ale práve naopak som sa  v jeho prítomnosti vždy cítil bezpečne, mohol som byť sám sebou a nebál som sa urobiť chybu, lebo som cítil, že som milovaný. A to mu nikdy nezabudnem.“   P. F.

„Počas môjho štúdia na vysokej škole som bol 2 roky ubytovaný na Mamateyke ako študent. Jeden piatok, keď som si robil párky (spravidla som ich robil v piatok) prišiel do kuchyne Mathias a povedal: „Do neba sa nedá dostať len tak ľahko“… a odišiel.“  L. L.

„Mathiasa som mala možnosť spoznať, keď som prišla na Mamateyku v roku 2015. Bol to náš “bytový kaplán”, pretože k nám chodil na byt každý pondelok slúžiť svätú omšu s vešperami a po nej na večeru. Nikdy nezabudol na kázničku od svätého Otca s ktorou prišiel, lebo ich práve prekladal. 

Hoci bol Mathias prísny a náročný na seba, k druhým som ho vnímala ako milosrdného otca. Kým vládal a mohol, spovedal stále a keď ho hocikto a hocikedy poprosil o spoveď, hneď išiel. 

Keď som bola v stredisku, veľmi často sa prechádzal po ňom s ružencom v ruke, neváhal sa prihovoriť a spýtať sa čo nové. Pýtal sa vždy ako bolo na matike, lebo tú mal veľmi rád, a zakončil: “len nebuď na nich taká prísna, ale buď na nich dobrá”. 

Bol to zároveň veľký beťár so zmyslom pre humor. Raz som šla na kávu a bolo vidieť, že som ho prekvapila v kuchyni. Keď sa otočil, mal na tácke dva obrovské krémeše. Tak som mu pripomenula, nech si dáva pozor, že ich nemôže. A on mi hneď pohotovo povedal: “to nesiem tebe ku káve a dúfam, že sa s jedným podelíš”.

Keď videl, že sa niečo deje, alebo som sa ho na niečo spýtala, vedel mať aj nadhľad, dokázal povzbudiť a poukázať na to, čo je podstatné. 

Veľká vďaka Mathias za príklad Tvojej vernosti povolaniu, za svedectvo života, pracovitosť a ochotu slúžiť.

Tvoje posledné blahoželanie k narodeninám bolo, aby som mala láskavosť a pri rozlúčke, keď som odchádzala do Košíc, aby som bola poslušná.

Vďaka za dar Tvojho života.“ sr. Eva, FMA

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

40 rokov od smrti saleziána-kňaza dona Štefana Timka

V tomto roku slávime defilé sto rokov Saleziánov na Slovensku. A v rámci osláv storočnice si 2. júna 2024 v popoludňajších hodinách rodáci z obce Čaňa pri Košiciach pripomenuli 40. rokov od smrti saleziána-kňaza dona Štefana Timka.

Bardejov

Aj v mesiaci máj sa konalo viacero víkendoviek na našej Brezovke. 5. – 6. mája sa stretli stredoškoláčky, ktoré prežili spolu obohacujúci a požehnaný čas.

Nová Dubnica

Májovou akciou číslo jedna bol deň farnosti. Doobeda sa slávila svätá omša zo sviatku sv. Jozefa Robotníka. Spestrením, ale i veľkým lákadlom, nielen pre najmenších, boli nafukovacie hrady.