Autor: B. F.

V jedno mrazivé popoludnie vo februári 1883 bol don Bosco v Nice, kde sa vzmáhala nádherná saleziánska škola, ktorú si všetci vážili a rešpektovali. Nice sa stalo francúzskym, ale stáročné väzby s Turínom a Janovom boli stále veľmi silné.

V Nice všetci poznali a milovali dona Bosca. V to chladné popoludnie ho pozval biskup mesta Mons. Balain, aby si pozrel pozemok, ktorý chceli dobrodinci bezplatne ponúknuť v prípade, že vláda pristúpi k vyvlastneniu pozemku na Piazza d’Armi, ktorý síce bol darovaný donovi Boscovi, ale plánovala tam postaviť kasárne.

Don Bosco chcel celú cestu absolvovať pešo v sprievode pátra Ronchaila a baróna Hérauda. Keď dorazili k potoku Paillon, nepokračovali ku Garibaldiho mostu, ale don Bosco si chcel skrátiť cestu o poriadnu vzdialenosť a prejsť cez potok.

Urobil to už raz pred siedmimi rokmi, ale opačným smerom, keď prišiel kúpiť vilu Gautier. Koniec koncov, chcel si pripomenúť toto výročie.

Koryto Paillonu, ako to už pri potokoch býva, bolo veľmi široké a vodný tok slabší. Tiekla tam voda, ale nachádzali sa tam aj suché ostrovčeky a na troch miestach sa muselo prejsť po vratkých lávkach.

Don Bosco, ktorý svojim spoločníkom pripomenul, že bol skúsený akrobat, sa s mladíckym elánom vydal na cestu bez pomoci riaditeľa a baróna, hoci tí mu chceli, jeden vpredu a druhý vzadu, pomôcť. Prvé dve lávky a takmer až do konca tretej išlo všetko dobre, ale tá posledná bola mimoriadne klzká. Donovi Boscovi sa pošmykla noha a spadol do vody.

„Ach, por préive!“ zvolalo niekoľko piemontských pračiek na brehu v úžase.

Bola to zlá chvíľa pre pátra Ronchaila, ktorý vedel, v akom stave sú nohy dona Bosca. Našťastie don Bosco okamžite vstal a premočený od hlavy až po päty zamával na rozlúčku svojmu plášťu, ktorý mu spadol a začal sa plaviť po prúde. Don Bosco bol celý premočený. Pomohli mu nastúpiť do voza, ktorý ho rýchlo odviezol domov.

Nemal však žiadne náhradné oblečenie ani spodnú bielizeň. Riaditeľ ho teda dal uložiť do postele. Hneď, ako sa o tom dozvedeli jeho priatelia, predbiehali sa, kto mu poskytne oblečenie. Spočiatku sa o incidente v dome nič nehovorilo, a ak sa niekto pýtal, odpovedali mu, že don Bosco sa cíti trochu unavený. Na druhý deň však pri slávnostnom obede pred asi dvadsiatimi hosťami sám don Bosco podrobne rozprával o svojom páde do Paillonu a o nútenom kúpeli.

Baron Héraud neskôr poslal novinám fotografiu panorámy Nice, na ktorú nakreslil pomník na mieste pádu a pod neho napísal epigraf: „24. február 1883. Don Bosco zachránený z vody Paillonu.“

Tento príbeh je opísaný v liste pátra Ronchaila.