Autor: B. F.

Don Bosco miloval hudbu. Hral na husliach, organe a klavíri, ale len vtedy, keď ich našiel v dome nejakého priateľa. Hudba a spev boli pre neho skvelým spôsobom komunikácie s mladými ľuďmi. Začínal ako mladý kňaz v internátnej škole. Raz, keď sa blížili Vianoce, pripravil chválospev na Dieťa Ježiša. Text aj hudbu napísal na parapete chóru v kostole svätého Františka. Tu sú verše: Ach, spievajme v zvuku radosti, / Ach, spievajme v zvuku lásky, / Ó, verní, nežní, / náš Boh Spasiteľ sa narodil. Chlapci sa to naučili a ľudia sa s údivom pozerali, ako kňaz v spoločnosti šiestich či ôsmich chlapcov prechádza ulicami a spieva spolu s nimi. Vo vtedajších kostoloch mali totiž na spev monopol často starší a neohrabaní páni. Keď začali spievať chlapci dona Bosca, ľudia upadli do vytrženia.

Don Bosco si pri tvorbe melódií bral príklad z každodenného života. Jedného dňa počul skupinu robotníkov, ktorí si na lešení spievali harmonické bojovné stornello (ľudová pieseň). Zapísal si hudbu a potom požiadal slávneho literáta Silvia Pellica, aby mu napísal niekoľko veršov k anjelovi strážcovi. Výsledkom bola veľmi populárna ária Angioletto del mio Dio, ktorá putovala po celom Taliansku. Inokedy zasa stretol niekoľkých mladých ľudí, ktorí spievali za sprievodu gitary a huslí. Dona Bosca táto melódia tak uchvátila, že si vytiahol papier a ceruzku, oprel sa o zárubňu budovy prefektúry a zapísal si noty. Tak sa zrodila pieseň Noi siam figli di Maria. Don Bosco nemal ani cent na niečo, na čom by sa dalo zahrať v jeho vlastnej kaplnke. Začal teda so starým akordeónom, potom s automatickým klavírom, ktorý hral len Ave Maris Stella, Litánie k Panne Márii a Magnificat. Našťastie mu jeho priateľ Giovanni Vola daroval starý spinet, ktorý viac cvrlikal, ako hral.

Raz ho pozvali, aby so svojimi mladíkmi spieval omšu vo svätyni Consolata. Odvážne sa rozhodol, že mladí muži zaspievajú „omšu“, ktorú skomponoval. Organistom v tomto kostole bol slávny maestro Bodoira. Don Bosco ho s tajomným úsmevom požiadal, či by nemohol sprevádzať spev tejto nepublikovanej omše. „Niečo urobím“, urazene odpovedal Bodoira, ktorý bol známy tým, že na prvý pohľad dokázala interpretovať akúkoľvek hudbu, aj tú najťažšiu. Odbila hodina omše, otvoril partitúru, zaostril zrak, pokrútil hlavou a pokúsil sa hrať. Ozval sa strašný piskot. „Ale kto tomu rozumie? Čo je to za zmätok? Dosť!“ zvolal, nasadil si klobúk na hlavu a odišiel. Don Bosco sa trochu pousmial, sadol si k organu a sprevádzal spev až do konca. Po skončení slávnosti chlapcov zasypali chválou a zaznelo veľa komplimentov. Svoje dostal aj organista, o ktorom si všetci mysleli, že to bol veľký maestro Bodoira.

Príbeh sa nachádza v II. a III. zväzku Memorie Biografiche.