Autor: Pavol Grach SDB / Foto: archív

Don Bosco ako kňaz spoznal prax každoročných duchovných cvičení v jezuitskom duchu. Veľmi si cenil túto pobožnosť, ktorá trvala 7 až 10 dní.

Keď sa usadil na Valdoccu, hneď v prvých rokoch sa rozhodol, že túto pobožnosť ponúkne aj mladým. Začítajme sa teraz do rozpravy Biografických spomienok o tejto jeho iniciatíve (MB III, 19), koľko námah don Bosco podstúpil a aké ovocie prinášali.

Don Bosco (vo svojom úsilí pracovať pre spásu mladých) medzitým dospel k tomu, že ponúkne svojim mladým ďalší z veľmi účinných prostriedkov pre posvätenie istého počtu svojich mladých – začal pre nich organizovať duchovné cvičenia. Interných chlapcov mal len štyroch či piatich a predovšetkým myslel na nich, ale nevylúčil zo svojej ponuky ani starších, ktorí navštevovali nedeľné oratórium. Spomedzi nich si vybral niektorých a pozval ich na duchovné cvičenia, ktoré trvali 7 až 8 dní. Bolo to ťažké, lebo nemal dostatok miestností, kam by sa mohli v pokoji utiahnuť, stále musel nad nimi bdieť, pretože boli veľmi živí a len s ťažkosťou chápali dôležitosť ticha a ústrania. Okrem toho k nim doliehal hluk. Nemalé boli aj výdavky spojené s týmto podujatím. Napriek tomu, že jeho kuchyni chýbali dokonca taniere, bol rozhodnutý zabezpečiť im obed, len aby nechodili obedovať domov a nemali príliš veľa príležitostí rozptýliť sa. Don Bosco však nečakal s ponukou duchovných cvičení až na ten čas, keď ich bude môcť bez problémov zabezpečiť, bol presvedčený, že lepšie je nepriateľ dobrého.

Preto už v roku 1847 chcel začať s aktivitou duchovných cvičení a Božia prozreteľnosť mu poslala kazateľa v osobe teológa Federica Alberta, kaplána z Palatína, ktorý bol vynikajúcim rečníkom a v roku 1876 zomrel v povesti svätosti.

Don Bosco zhromaždil na duchovné cvičenia asi dvadsať chlapcov. Bola to taká zmes dobrých a horších. Nikto okrem nich sa nemohol na týchto príhovoroch zúčastňovať. Medzi účastníkmi bol aj Jozef Buzzetti (neskôr jeden z prvých saleziánov). Práve on vydal svedectvo o tom, že kázne na týchto duchovných cvičeniach naozaj zasahovali chlapcov. Pán tieto duchovné cvičenia požehnal a don Bosco bol veľmi spokojný. Niektorí z chlapcov, s ktorými sa dovtedy don Bosco neúspešne namáhal, sa po duchovných cvičeniach zmenili a začali sa naozaj usilovať o čnostný život.

Don Bosco chcel, aby sa aj za cenu akejkoľvek obety pokračovalo v organizácii každoročných duchovných cvičení, aby tak rástol počet skutočných obrátení a aby to všetko prinášalo ovocie svätosti. Organizoval týždenné duchovné cvičenia počas mnohých nasledujúcich rokov a účastníkov zvonku vždy zdržal na obede spolu s ním, hoci chlapcov bolo často aj päťdesiat.

Počas duchovných cvičení sa usiloval všímať si povahu chlapcov, vlažných povzbudzoval k horlivosti, horlivých povzbudzoval ísť ďalej, pomáhal im skúmať svoje povolanie a potom tým, ktorí spoznali duchovné povolanie, pomáhal na ceste. Toto všetko však robil veľmi spontánne a rozumne, mladým nechával slobodu v konaní, ale vedel v nich zapáliť veľkú lásku k Bohu a k nebeským veciam. Tiež ich učil, aby sa dokázali odtrhnúť od pozemských vecí.

Prežíval obrovskú radosť v srdci, keď zbadal, že mnohí jednoduchí chlapci, ktorí sa učili často aj namáhavému remeslu, sa po duchovných cvičeniach odhodlali nielen k dobrému životu, ale aj k svätosti. Toto nie je prehnané tvrdenie, lebo by sme mohli uviesť veľa mien, ale za všetky spomeňme aspoň Jozefa Buzzettiho.

A toto požehnanie, ktoré sa zrodilo z iniciatívy dona Bosca, sa dnes rozšírilo do celého sveta, pretože aj dnes sa na celom svete každoročne kážu duchovné cvičenia mladým, približne 600 turnusov, ktoré privádzajú tisíce duší k záchrane.