Slávna barónka z Millerose spomína na dona Bosca „zblízka“

Autor: B. F.

Stretla som sa s donom Boscom, kópiou teológa Cottolenga a opáta Saccarelliho. Hovoria o zázračných udalostiach, ktoré sa nedajú vysvetliť bez nadprirodzeného zásahu: nemí hovoria, mrzáci vstávajú, slepí vidia a chorí sa náhle uzdravujú vďaka jeho príhovoru k Márii Pomocnici kresťanov a vďaka požehnaniu v jej svätom mene. Nesporným a trvalým zázrakom je to, že poskytuje prístrešie a stravu tisícke chudobných sirôt, ktoré vzal z ulice, vychováva ich a vzdeláva v rôznych remeslách. Nemá ani najmenší príjem, nijaký majetok, nemôže sa spoliehať na nič iné len na náhodu a dobročinnosť a chudobní chlapci sú živení, slušne oblečení a vybavení všetkým, čo potrebujú pre svoj život. V štvrti, kde tento dobrý kňaz žije, chýbal chrám a teraz sa tu bez prostriedkov stavia nádherný chrám zasvätený Márii Pomocnici kresťanov; robotníci pracujú na výkope len s ôsmimi grošmi v peňaženke a s prísľubom istej dámy, už dlhšie vážne chorej, že dá tisíc frankov na zaplatenie prvého týždňa murárov, ak sa jej počas týchto siedmich dní podarí aspoň na chvíľu vstať z postele. Napokon sa nielenže uzdravila, ale osobne išla odovzdať svätému mužovi svoj milodar. Kostol už rastie dva roky. Bolo naň vynaložených štyristotisíc frankov, z toho tri štvrtiny pochádzali z neznámych rúk, ktoré sa našli pred jeho dverami bez akéhokoľvek vysvetlenia s jednoduchým lístkom „za prijatú milosť“.

Našla som ho v chudobnej skromnej izbičke: malá posteľ, veľký stôl preplnený papiermi, nad ktorým stál dominantný kríž zo slonoviny (kríž bol vzácnou pamiatkou dona Cafassa a don Bosco ho daroval kňazovi, ktorý ho oň požiadal).

Don Bosco je v stredných rokoch, štíhly, jemný, jednoduchý v oblečení, správaní i slovách; hovorí skromne ako človek, ktorý vám vôbec nie je cudzí, o veľkých veciach, ktorých bol protagonistom, pričom ďakuje iba Bohu.

Je to človek asketický, prísny v odriekaní, a keď sa nepostí, jeho stôl nie je iný ako stôl jeho sirôt, povedali by sme, že je jedlo tých najchudobnejších.

Gróf ho má veľmi rád a prial by si ho vidieť viac posilneného a v dobrom zdraví. Vie, že naliehavo potrebuje sumu na zaplatenie chrámových robotníkov, preto mu navrhol, že ak bude obedovať spolu s jeho rodinou, vždy, keď k nim príde, nájde pod obrúskom bankovku v hodnote sto lír, a ak príde dvanásťkrát, až v hodnote tisícdvesto lír. Don Bosco to nechcel prijať, ale robotníci čakali a on musel ustúpiť. Išiel teda, ale vrátil sa odtiaľ takmer hladný.

Prosila som ho, aby s nami pobudol jeden celý deň, len tak pod holým nebom, vychutnal si pohľad na oblohu, teplé slnko, vôňu kvetov. Ostal s nami od štvrtej do deviatej hodiny. Pri stole bol veselý, jednoduchý a nechal nás jesť jedlá, až kým sme opakovane neponúkli šľahačku s marrons glacés (kandizované gaštany, pozn. prekl.). Vtedy s úsmevom povedal: „Ak ma chytia pod krk, som schopný všetkého.“