Don Bosco digitálna a virtuálna realita – šiesta časť

Autor: Gildasio Mendes SDB, preklad: Jozef Skala SDB / Foto: Pexels

„Interaktivita“ je kľúčovým slovom v digitálnej a virtuálnej komunikácii! Relatívne nové slovo! Silné slovo! Slovo, ktoré zmenilo naše vzťahy! Všetci navzájom na seba pôsobíme – od dieťaťa hrajúceho hru až po staršieho človeka počúvajúceho hudbu online! Spomeňte si napríklad na osobné stretnutia, telefonáty, textové správy v spoločenských médiách.

Čo je to však interaktivita?

Oxfordský referenčný slovník definuje interaktivitu ako „akúkoľvek komunikáciu medzi dvoma alebo viacerými osobami, ktorá je dynamicky formovaná účastníkmi výmeny. Ak sa interaktivita chápe ako vlastnosť komunikačného procesu, je charakterizovaná ako aktívna a zámerná a vyskytuje sa len za podmienok, v ktorých sú roly odosielateľa a príjemcu úplne zameniteľné“.

Je zrejmé, že interaktivita si vyžaduje spätnú väzbu od divákov/poslucháčov, aby bol komunikačný proces formovaný účasťou a zapojením všetkých zúčastnených strán. Interakcia prebieha napríklad v skupine ľudí, ktorí sa rozprávajú počas videokonferencie, zdieľajú obrazy, zvuky, texty, a tak vzájomne komunikujú.

Druhá dôležitá otázka, ktorú je potrebné položiť: čo tvorí interaktivitu?

 Predovšetkým to robí osoba vo vzťahu s inou osobou alebo skupinou prostredníctvom zariadení, prístrojov. Keď sa zúčastňujeme napríklad na konferencii naživo, čo to znamená z hľadiska ľudských vzťahov? Sú to najmä emócie, gestá, postoje, činy, ktoré vyjadrujú náš spôsob videnia a vnímania reality.

Interaktivita dáva moju osobu, moje ja, do vzťahu s ostatnými. Moja emocionálna a sociálna inteligencia sa istým spôsobom prejavuje v mojich vzťahoch s ostatnými. Pri online stretnutí, keď som za nejaký názor, keď súhlasím alebo nesúhlasím, keď vyjadrujem obavy, schvaľujem alebo neschvaľujem niečo, keď sa smejem, vyjadrujem to, čo cítim, čo si myslím, svoje zámery a myšlienky. V procese počúvania druhého, pochopenia jeho pohľadu, vyjadrenia empatie, spoločného hľadania riešenia určitého problému budujem interaktivitu. Interaktivita si podobne ako hra vyžaduje pravidlá účasti, počúvania, dialógu, spätnej väzby.

Na tomto mieste by som sa chcel len krátko dotknúť otázky interaktivity s mobilným telefónom, počítačom alebo inými médiami. Nebudeme sa tým zaoberať, ale musíme povedať, že my ľudia komunikujeme so zariadeniami, aplikáciami, emoji, symbolmi, zvukmi, obrázkami. Skupina Human-Technology Interaction (HTI) napríklad skúma, ako komunikujeme s technológiami, aby lepšie pochopila a zlepšila interakciu ľudí s rôznymi typmi médií.

Keď používame technológie, internetové služby a spoločenské médiá – na podporu vzťahov v tíme, na podporu marketingu alebo služieb zákazníkom, na založenie skupiny v sociálnej sieti – používame technológie, ktoré ovplyvnia ľudí kognitívne, emocionálne a neurologicky.

Všetko je to o interaktivite!

Pochopenie vzťahu medzi nami a technológiou nám umožňuje lepšie a širšie komunikovať s ľuďmi v online prostredí a pomáha nám komunikovať s nimi za účelom vzdelávania, výskumu, evanjelizácie, podnikania, zábavy.

Vráťme sa k pôvodnému pojmu interakcie: súvisí s našou ľudskou schopnosťou nadväzovať kontakty s inými ľuďmi. K interakcii dochádza napríklad pri hraní stolného tenisu, pri spoločnom hraní hudby alebo pri účinkovaní v predstavení.

Interakcie si vyžadujú spätnú väzbu medzi ľuďmi!

Čo je tým médiom v prípade hudby? Hudobné nástroje, pieseň, zvuk… Kto komunikuje? Hudobníci, spevák, spevák s publikom a tak ďalej. Účasť spevákov a publika je interakciou. Interakcia je teda osobný a spoločenský spôsob vytvárania vzťahov s ľuďmi v určitom prostredí.

Tu by som chcel ukázať, ako don Bosco komunikoval s mladými a ako výborne využíval médiá svojej doby (hudobnú skupinu, divadlo, hry, liturgiu) na podporu vzájomného vzťahu!

Don Bosco predovšetkým komunikoval so svojimi mladými na základe svojho hlbokého poznávacieho a citového vzťahu k nim. Jeho interakcia vychádzala z jeho schopnosti porozumieť im, starať sa o nich, motivovať ich, prijať a mať ich rád. Z hľadiska dnešných psychologických štúdií (termíny ako afektívna škola psychológie, viacnásobná inteligencia, emocionálna a sociálna inteligencia a neuroveda) môžeme povedať, že don Bosco mal silnú emocionálnu, sociálnu a umeleckú inteligenciu.

Don Bosco mal napríklad zvláštny zmysel pre pochopenie, schopnosť rozpoznať emócie a pocity, schopnosť vcítiť sa do talentov a schopností ľudí, do ich slabých stránok, do toho, v čom sa potrebujú zlepšiť, do ich úrovne flexibility a zmyslu pre zodpovednosť. Dokázal oceniť ich schopnosť a potrebu spolupracovať v skupine a preukázať oddanosť a vernosť.

Na základe tejto schopnosti ako človek, vychovávateľ a kňaz sa don Bosco naučil identifikovať a pochopiť, kým je každá osoba, čo môže urobiť a čo od nej môže požadovať, aby rástla, tvorila, zapájala sa do výchovného procesu a ako môže odovzdávať saleziánske hodnoty, ktorými ju prenikol.

Don Bosco vo svojej dobe vytvoril silný a účinný systém, ktorý sa vyznačoval živou a priateľskou prítomnosťou vychovávateľa: zapojenie mladých do školských, vzdelávacích, umeleckých a náboženských aktivít. Mladí mali pritom slobodu vyjadriť svoju vnútornú motiváciu vo všetkých týchto aktivitách a potom dať zo seba to najlepšie, keď sa zapojili do aktivít spolu s ostatnými. Týmto spôsobom podporoval tvorivú interaktivitu vo forme sietí citových a sociálnych vzťahov.

Stredobodom tohto citového, sociálneho a duchovného odkazu je postava dona Bosca, ktorý sa stal pre všetkých príkladom, ako komunikovať, aby sme vychovávali, vychádzajúc z jeho bohatej a hlbokej skúsenosti citovej interaktivity.

Niektoré štúdie o donovi Boscovi (Stella, 1969) jasne a jednoducho vyjadrujú, ako miloval don Bosco: „Srdce dona Bosca nikdy neprestalo milovať, a to až do konca. Pedagogika dona Bosca je stotožnená s celou jeho činnosťou a celá jeho činnosť s jeho osobnosťou; vnútro dona Bosca je napokon sústredené na jeho srdce. Ide o srdce, ktoré chápe „nielen ako nástroj lásky, ale ako ústrednú časť nášho bytia“, na úrovni prirodzenosti a milosti: srdce chce, srdce túži, chápe a spája, počúva, čo sa mu hovorí, je zapálené láskou, uvažuje, hýbe sa“.

Množstvo štúdií o spiritualite a výchovnom systéme dona Bosca ukazuje, že mal obrovskú schopnosť nadväzovať medziľudské vzťahy (Stella, 1969; Braido, 2004; Afonso, 2002), fascinovať ľudí, výchovne pôsobiť na mládež, motivovať, formovať vodcov, vytvárať sieť vzťahov, využívať umenie na výchovu… podporovať interaktivitu!

Don Bosco vytvoril jedinečnú školu vzdelávania, v ktorej interaktivita zohráva veľmi dôležitú úlohu. Intuitívne chápal, čo sú ľudské bytosti a ako ponúknuť jednotlivcom to najlepšie pre ich rast a rozvoj ako dobrých ľudských bytostí, otvorených voči sebe, druhým a Bohu.

Keďže don Bosco hlboko chápal ľudskú realitu a vedel každému mladému človeku navrhnúť cestu duchovného rastu, je vychovávateľom, ktorý využíval hudbu, divadlo a samotnú liturgiu ako prostriedky interakcie s mladými ľuďmi, tvorivo ich zapájal ako interaktívnych autorov.

Mládež včera a dnes je vnútorne interaktívna. Digitálny, virtuálny svet a svet umelej inteligencie si dnes vyžaduje čoraz viac interaktivity. S donom Boscom kráčame s dobou a s mladými!