Autor: Don Gildasio Mendes SDB

Kultúra internetu a spoločenských médií je terénom, kde sú ľudské bytosti vystavené sebarozvoju, sebavnímaniu a zmyslu pre druhého.

Zaujímavé je, že v roku 2007 časopis Time zvolil za osobu roka práve „Teba!“. Podľa redaktora časopisu bol dôvodom tohto rozhodnutia prudký nárast a vplyv obsahu vytváraného samotnými užívateľmi internetu, ako sú blogy, lokalita na zdieľanie videozáznamov YouTube a spoločenská sieť MySpace (25. decembra 2006/1. januára 2007).

Čo to prezrádza o našom vnímaní toho, kto sme, a o našom vzájomnom vnímaní? Ako môžeme žiť tak, aby sme preukazovali starostlivosť o človeka a o ostatných?

Ty! Ja! Ide o jednotlivca.

Môžeme povedať, že vo všeobecnosti je prirodzenou ľudskou tendenciou žiť tak, že sa sústredíme sami na seba. Keď sa táto tendencia zradikalizuje, či už osobnými motiváciami alebo sociálnym a mediálnym kontextom individualizmu, nastáva to, čo nazývame „sebareferencia“, v ktorej sa osoba (t. j. ja, alebo v niektorých prípadoch my) stáva stredobodom všetkého.

Samozrejme, vždy musíme mať na pamäti nevyhnutnú psychológiu individualizácie, hodnotu individuality v procese rastu identity človeka. Preto „Ty!“ ako osoba roka odhaľuje dve strany mince, ktoré musíme v našej digitálnej spoločnosti starostlivo zvážiť.

V rôznych sociálnych a kultúrnych kontextoch ľudia zažívajú tento cyklus, ktorý osciluje medzi prílišným sústredením sa na seba a ignorovaním ostatných.  Niekedy samotný kontext konzumu a egocentrizmu spôsobuje, že človek a spoločnosť, v ktorej žijeme, vytvárajú prostredie, v ktorom je „ja“ stredobodom všetkého.

Takýto postoj vyvoláva ľahostajnosť voči druhým, redukciu medziľudských vzťahov, ľahostajnosť voči potrebám druhých, odcudzenie voči sociálnym problémom, ako sú chudoba, násilie, ekológia, migrácia atď. Na čom je založené toto správanie? Na základe presvedčenia, že jednotlivec môže slobodne robiť to, čo chce, aby uspokojil svoje potreby a dosiahol svoje úspechy nezávisle od iných. Individualizmus je pokušením v každej spoločnosti!

Pápež František, ktorý je veľmi kritický voči sebareferencii a individualizmu, nedávno navrhol koncept, ktorý je akýmsi protijedom na individualizmus. Svojej encyklike Fratelli Tutti dal podtitul „o bratstve a sociálnom priateľstve“. Čo má pápež na mysli pod týmto pojmom?

Tvrdí, že „podobenstvo (o milosrdnom Samaritánovi) nám ukazuje, s akou iniciatívou možno obnoviť spoločenstvo, ktoré začína od mužov a žien, ktorí krehkosť druhých považujú za svoju vlastnú, ktorí nedovolia, aby sa budovala spoločnosť vylúčenia, ale ktorí sa stávajú blížnymi a pozdvihujú a rehabilitujú padlého človeka, aby dobro bolo spoločné“ (Fratelli Tutti, kapitola 2).

Myslite na seba a na druhých! Nikto nemôže byť šťastný sám. Ľudské bytosti, ktoré sa rodia v srdci rodiny (malej komunity), sú prirodzene navzájom prepojené a vnútorne späté s ostatnými, so sociálnym a kultúrnym prostredím. Vo všetkých spoločnostiach je zmysel pre druhých dôležitý! Preto zohráva veľmi dôležitú úlohu vzdelávanie, ktoré učí hodnotu ľudskej jedinečnosti a individuality, obohatenej a formovanej vzťahom a starostlivosťou o druhých. V tomto procese bytia s druhými a pre druhých ľudia zažívajú pocit spolupatričnosti a lásky.

Ako to prežíval don Bosco ako človek a ako vychovávateľ?

Úplné prečítanie života dona Bosca ukazuje, že od detstva bol človekom, ktorý mal veľké a hlboké skúsenosti s ľudskými a duchovnými vzťahmi.

Od skorej straty otca, keď opisuje chvíle hlbokej úzkosti, cez hlboké priateľstvo, ktoré nadväzuje s donom Calossom, nerozlučné priateľstvo s Jonášom, ľudský cit pri nadväzovaní vzťahov s priateľmi, kňazmi, mladými, saleziánmi, to všetko sú momenty pozoruhodnej ľudskosti. Don Bosco miluje a je milovaný.

Jeho matka, don Calosso a don Cafasso sú preňho emocionálnymi referenčnými bodmi. A vďaka svojej veľkosti srdca a duše sa stáva emocionálnym referenčným bodom pre stovky ľudí. Don Bosco je človekom afektívneho bohatstva vysokej kvality a hĺbky.

Stella (1969) jasne a jednoducho vyjadruje, ako don Bosco miloval: „Srdce dona Bosca nikdy neprestalo milovať, až do konca. Pedagogika dona Bosca je stotožnená s celým jeho konaním a celé jeho konanie s jeho osobnosťou; vnútro dona Bosca je napokon zamerané na jeho srdce. Je to srdce, ako ho chápe, „nielen ako orgán lásky, ale ako ústrednú časť nášho bytia“, na úrovni prirodzenosti a milosti: srdce chce, srdce túži, chápe a spája, počúva, čo sa mu hovorí, je zapálené láskou, uvažuje, hýbe sa“.

Väčšina štúdií o spiritualite a výchovnom systéme dona Bosca ukazuje, že mal obrovskú schopnosť nadväzovať medziľudské vzťahy (Stella, 1969; Braido, 2004; Afonso, 2002), nadchýnať ľudí, výchovne pôsobiť na mladých ľudí, motivovať, formovať vodcov, oceňovať ľudí, objavovať veľké osobnosti a fascinovať ich, od tých najpokornejších až po autority doby, od najchudobnejších až po najbohatších.

Život dona Bosca nám ponúka mnoho momentov, v ktorých vyjadruje svoju citovosť, otvorenosť voči ľudským vzťahom a podmanivý spôsob komunikácie s ľuďmi.

Don Bosco prostredníctvom viery a lásky vytváral osobné a spoločenské priateľstvá. Jednotlivci sú osobne obohatení, keď sa obracajú na druhých. Tým, že človek oslovuje druhých, dáva a prijíma, vytvára prostredie, v ktorom všetci spoločne rastú vďaka daru budovania spoločenstva.

Jeho výchovná prax je založená a vychádzajúca z praxe lásky a starostlivosti o druhých. Don Bosco fascinoval mladých a ovplyvnil saleziánov svojím spôsobom milovania a vyjadrovania lásky: „Miluj a buď milovaný“ bolo jedno z jeho hesiel.

Afektívny výraz dona Bosca ukazuje, že napriek svojmu zdržanlivému piemontskému štýlu a konzervatívnej náboženskej kultúre tej doby bol plnohodnotným človekom vo svojej vnútornej dynamike slobodne rozvíjať všetky svoje dary a uplatňovať ich v každodennom živote, vo svojej tvorivej sile, v spôsobe nadväzovania vzťahov, vo svojom vnútornom pude lásky a práce, v schopnosti byť podnikavý.

V čase, keď bol silný aj individualizmus, sa don Bosco vďaka svojej osobnej skúsenosti dokázal hlboko rozvinúť ako otvorený a šťastný človek, ktorý slúži druhým.

Do centra svojho preventívneho systému postavil mladých ako tých, ktorí sú zodpovední za svoj život a dejiny, pričom vychádzal z ich slobody pred Bohom a pred nimi samými, aby rástli ako osobnosti spolu s ostatnými a slúžili iným a celej spoločnosti.

S touto širokou, otvorenou a vždy aktuálnou víziou výchovy ľudskej osoby Don Bosco postavil náboženstvo ako základný pilier výchovy človeka, aby sa jednotlivci mohli slobodne rozvíjať pred Bohom, ktorý ich miluje a dáva ich životu zmysel.

Preto don Bosco vždy veril, že Pán nás umiestnil na svet pre druhých.

Preklad: Don Jozef Skala SDB