Autor: Jozef Kupka / Foto: Barbora Kullačová

V stredu 10. 11. večer sa u saleziánov v Bratislave na Miletičovej uskutočnilo stretnutie, na ktoré prišli tri vysokoškolské stretká z miestneho oratória a dospelí mladí, spolu 50 ľudí. Prítomným účastníkom sa prihovoril don Milan Urbančok vo svojej prednáške na tému: Láska, sexualita a manželstvo.

Po prednáške sa účastníkom prihovorili manželia Monika a Pavol Kotulovci, ktorí predstavili svoje pohľady z praktického života veriacich manželov. Mladí ľudia dostali na tomto stretnutí možnosť nahliadnuť do hlbších oblastí života muža a ženy a v spoločnej diskusii spoznávať bohatstvo a krásu manželského života.

Don Milan Urbančok vo svojej prednáške poskytol účastníkom tieto myšlienky.

Téma prednášky Dialóg o láske sexualite a manželstve sa skladala z troch častí.

Antropologický a teologický pohľad Jána Pavla II. tu mal za cieľ hlbšie predstaviť štruktúru a charakteristiky osoby a prekonať dualistické chápanie spomenutých kategórií spôsobené historickými nánosmi minulosti. V ich dôsledku sa láska podriaďovala funkcii plodenia, sexualita chápala príliš biologicky, v dôsledku toho prevažne negatívne, a v pohľade na manželstvo dominovali predovšetkým inštitucionálne prvky.

Koncilové a pokoncilové predstavenie týchto skutočností nachádza medzi nimi hlbokú jednotu, pretože sa sústredí na ľudskú osobu, schopnosť milovať, ktorá v spoločenstve muža a ženy a ich vzájomného vzťahu nesie obraz a podobu Božiu, ale aj posolstvo o láske ako o základnom povolaní človeka a jej tajomstve, ktorá ho s ním spája. Láska je prejavom osoby, ktorá sa otvára druhému (aj Druhému) a spolu zažívajú jednotu, ktorá do ich života prináša viac než len sumár všetkých ich schopností a možností – Dar osoby. Uvedená skúsenosť manželov motivuje a pomáha im zrkadliť tajomstvo Trojičného života v „pozemských podmienkach”.

Čistota je schopnosť a úsilie kultivovať svoju schopnosť milovať a vytvárať priateľské vzťahy, ktorým možno dôverovať. Vzťahy, ktoré sprítomňujú Božiu vernosť, starostlivosť a nežnosť /KKC 2332/, a znamená tiež úspešnú integráciu sexuality /KKC 2337/. Je to nanajvýš osobná úloha, ktorá zahŕňa aj kultúrne úsilie a stvárňuje život osoby ako školu osobného darovania sa /KKC 2334/ a ukazuje učeníkovi, ako nasledovať a napodobňovať toho, ktorý si nás vyvolil za svojich priateľov a úplne sa nám daroval / KKC 2347/.

Hoci od Koncilu prešlo niekoľko dekád, aj dnes ešte možno registrovať určitú atmosféru všeobecne rozšírenej nedôvery, ktorá obklopuje ľudskú sexualitu a pokusy rozvíjať juridicko-moralistické chápanie manželstva, ktoré až do polovice 20. storočia prevládalo v teologickej reflexii, napriek tomu, že diskusia o manželskom živote už roky dostáva nové impulzy zo strany cirkevných dokumentov. Kresťanskí manželia sú povolaní prežívať aj „manželskú intimitu“, nie iba „sex“. Sú povolaní vytvárať a prežívať dôverné spoločenstvo – spoločenstvo otvárajúcich sa sŕdc, ku ktorému ich vedie aj ich úplné darovanie sa, pretože sexualitu a sex – považovať iba za nejaký typ „činnosti“ by bolo veľkým zredukovaním, ktoré v krajnosti môže viesť až k inštrumentalizácii osoby. U mužov to môže viesť k sexuálnemu materializmu, ktorý u ženy vyvoláva reakciu: „Nechcem sa s tebou podeliť o svoje telo, nechcem ho zveriť do tvojich rúk, pretože neprejavuješ snahu vyjsť v ústrety mojim najhlbším očakávaniam; si príliš materialistický, nedávaš mi pocítiť, že som milovaná!“. U žien zase môže viesť k asexuálnemu spiritualizmu. A hoci môže prameniť z  rôznych zdrojov; medzi jeho najčastejšie príčiny patrí morálna rigidita, negatívne sexuálne skúsenosti alebo sexuálne obťažovanie v detstve či dospievaní, mentálne poruchy, obavy alebo nezdravé zábrany vo vzťahu k vlastnej či mužskej sexualite. Takýto „spiritualizmus“ takmer vždy spôsobuje, že žena namiesto toho, aby pri intímnom stretnutí prežívala radosť z lásky a sebadarovania, vníma manželské nažívanie ako viac či menej trpenú manželskú povinnosť.

Podľa Carla Rocchettu východiskom z podobných ťažkostí u mužov aj žien je Neha. Nežnosť je „DNA manželskej lásky“. Neha predstavuje cestu humanizácie erosu, ktorá umožňuje, aby sa z erotickej príťažlivosti stal zdroj ustavične obnovovanej intimity. V tomto kontexte si manželská sexualita dokáže zachovať sviežosť čohosi, čo je napriek opakovaniu zakaždým udivujúce, prekypujúce novosťou, starostlivo chránené vo vnútornom hrade duše a dosvedčované životom, takže manželia sa dokážu ubrániť pokušeniu stratiť zo zreteľa najvyšší zmysel svojej intimity.