Deťmi v rodine

od | sep 18, 2023 | Časopis 6/2023, Svet

 

Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Znovu objaviť veľkú hodnotu blízkosti, priateľstva, jednoduchej radosti v každodennom živote, hodnotu vzájomného delenia sa a spoločného prežívania, rozprávania a komunikovania.

Milí priatelia dona Bosca a jeho vzácnej charizmy, píšem tieto riadky tak, že mám pred sebou koncept mesačníka Bollettino Salesiano na mesiac september. Môj pozdrav sa tam vkladá ako posledný – píšem ako posledný podľa obsahu daného mesiaca. Presne tak, ako to robieval don Bosco.

Teší ma, keď vidím, že posolstvá a články v tomto mesiaci – pri príležitosti začiatku akademického roka v školách a v oratóriách – majú takú misijnú príchuť (a preto sa hovorí o Filipínach a Papue-Novej Guinei), a tiež jednoduchosť „saleziánskeho poslania“ s lokálnou príchuťou domu v Saluzze.

Pri čítaní Bollettina oceňujem niečo veľmi našské, veľmi saleziánske, o čom som si istý, že sa mnohým z vás páči. Mám na mysli veľkú hodnotu blízkosti, priateľstva, jednoduchej radosti v každodennom živote, hodnotu vzájomného delenia sa a spoločného prežívania, rozprávania a komunikovania; veľký dar, že máme priateľov, že vieme, že nie sme sami, že sa vo svojom živote cítime milovaní toľkými dobrými ľuďmi.

Ako som nad tým všetkým premýšľal, prišlo mi na um úprimné a veľmi priame svedectvo jednej mladej ženy, ktorá napísala pátrovi Luigimu Máriovi Epicocovi a ktoré on uverejnil vo svojej knihe La luce in fondo (Svetlo na konci). Je to svedectvo, ktoré by som vám chcel predstaviť, pretože ho považujem za protiklad toho, čo sa snažíme každodenne budovať v každom saleziánskom dome. Táto mladá žena má v istom zmysle pocit, že nieto úspechu ani naplnenia, ak chýba to najľudskejšie zo stretnutí a z krásnych ľudských vzťahov – a tento školský rok, ktorý práve začíname, nás k tomu všetkému opäť privádza.

Mladá žena o sebe píše: „Drahý otče, píšem ti, pretože by som chcela, aby si mi pomohol pochopiť, či clivota, ktorú zakusujem v týchto mesiacoch, mi hovorí, že som divná alebo že sa niečo pre mňa dôležité zmenilo. Možno ti pomôže, ak ti o sebe niečo porozprávam. Rozhodla som sa odísť z domu hneď, ako som mala osemnásť rokov. Bol to spôsob, ako uniknúť z prostredia, ktoré sa mi zdalo príliš stiesnené, príliš dusivé pre moje sny. A tak som odišla do Milána a hľadala som si prácu. Moja rodina ma nemohla podporovať v štúdiu. Aj preto som sa na nich hnevala. Všetky moje priateľky si s nadšením vyberali nejakú fakultu. Ja som nemala žiadnu voľbu, pretože ma nikto nemohol podporovať. Hľadala som si prácu kvôli živobytiu a roky som snívala o možnosti študovať. Dokázala som to a s nesmiernymi obetami som absolvovala vysokú školu. Nechcela som, aby sa na promócii zúčastnila moja rodina. Myslela som si, že roľníci so základným vzdelaním nebudú vôbec chápať moje štúdium. Iba som oznámila mame, že všetko je v poriadku. Vycítila som jej slzy, ktoré vo mne na chvíľu prebudili pocit viny, aký som nikdy predtým nezažila. Ale trvalo to len chvíľku. Realizovala som sa iba vlastnými silami a nikdy som sa nemohla a nechcela na nikoho spoliehať. Aj v práci som urobila kariéru, pretože som sa rozhodla dôverovať iba sama sebe.

Strávila som takto roky. A nechápem, prečo až teraz, uprostred lockdownu tejto pandémie, vo mne prepukla nostalgia za mojou rodinou. Snívam o tom, že im porozprávam všetko, čo som im nikdy nepovedala. Snívam o tom, že objímem svojho otca. V noci sa budím a uvažujem, či je možné prežívať život tak, že sa človek vymaní z niektorých dôležitých vzťahov. A nikdy som nedovolila ani to, aby ľúbostné vzťahy, ktoré som počas týchto rokov mala, prekročili hranicu skutočnej intimity. Teraz sa mi všetko zdá také iné. Teraz, keď si nemôžem vybrať, či vyjdem z domu von, alebo pôjdem za tými, ktorých považujem za dôležitých, som sa znovu prebudila s vedomím veľkej lži, v ktorej som celý ten čas žila.

Kým sme bez vzťahov? Možno len nešťastnými ľuďmi hľadajúcimi sebapotvrdenie. Teraz som pochopila, že všetko, čo som robila, som v skutočnosti robila preto, lebo som dúfala, že mi niekto povie, kým naozaj som. Ale jediných ľudí, ktorí mi mohli pomôcť odpovedať na túto otázku, som odrezala od seba a ukončila som s nimi vzťahy. Teraz im ide o život stovky kilometrov odo mňa. Keby som mala zomrieť, chcela by som byť s nimi a nie so svojimi úspechmi.“

Spoločná radosť

Vážim si úprimnosť a odvahu tejto mladej ženy, ktorá ma podnietila veľa premýšľať o našej dnešnej situácii. Pohla ma zamyslieť sa nad životným štýlom, v ktorom žije toľko rodín, kde je dôležité mať dobré výsledky, dosahovať dobrú ekonomickú situáciu, napĺňať svoje dni vecami, ktoré treba robiť tak, aby všetko bolo výnosné atď., ale platíme veľmi vysoké ceny, aby sme žili vždy – a stále viac – nie mimo domova, ale mimo seba samých. Hrozí nám život bez stredobodu, teda „mimo ohniska“. A verte mi, drahí priatelia, neviete si predstaviť, ako to veľmi vidno na chlapcoch a dievčatách v našich domoch, na našich ihriskách a v našich oratóriách.

Don Pavol Albera, druhý nástupca dona Bosca, spomína: „Don Bosco vychovával tým, že miloval, priťahoval, získaval si a pretváral. Všetkých nás celkom vťahoval akoby do atmosféry spokojnosti a šťastia, z ktorej mizla bolesť, smútok a melanchólia… Chlapcov počúval s tou najväčšou pozornosťou, akoby veci, ktoré vysvetľovali, boli všetky veľmi dôležité.“

Prihovor HP 09 2023 02

Prvou radosťou života je byť spoločne šťastní: „Spoločná radosť je dvojnásobná radosť.“ Heslom vychovávateľa je: „Ja sa s vami cítim dobre.“ Ide o intenzívnu, živú prítomnosť.

Životopisec dona Bosca don Ceria spomína, že istý vysokopostavený prelát po návšteve Valdocca vyhlásil: „Vo svojom dome máte obrovské bohatstvo, aké nemá nikto iný v Turíne a aké nemajú ani iné rehoľné spoločenstvá. Máte jednu miestnosť a každý, kto do nej vstúpi plný trápenia, vychádza z nej žiariaci radosťou.“ Don Lemoyne k tomu ceruzkou poznamenal: „A tisícka z nás to zakúsila.“

Don Bosco raz povedal: „Zdá sa, že mladíci medzi nami sú teraz takisto synmi našej rodiny a všetci sú pánmi domu; záujmy Kongregácie prijímajú za svoje vlastné. Hovoria náš kostol, náš internát, a čokoľvek sa týka saleziánov, hovoria tomu naše.“

Preto je tento nový rok príležitosťou starať sa – a to starať sa o seba samých v tom, čo je najpodstatnejšie a najdôležitejšie: o našu rodinu.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, september 2023)

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Veľkonočné udalosti

Vo farskom kostole v Chieri v Taliansku sa nachádza takéto sympatické vyobrazenie udalostí Veľkej noci. Pomocou malých sošiek a scenérií sú tu znázornené posledné chvíle Ježišovho života na tejto zemi.

Želania pápeža Františka

Mojim želaním, pre Vás mladých je, „aby prostredníctvom bratského prijatia a úcty, počúvania a zdieľania ste boli proroctvom lásky na chválu a slávu Pána a semienkom jednoty pre dobro všetkých kresťanov vo svete i samotného sveta.“

Skvelá kniha, skvelá novinka – životopis: Don Bosco

V pravom čase a na pravom mieste vstupuje na scénu života Ján Bosco. V Európe sa práve prudko rozvíja industrializácia, ktorá posúva ľudstvo dopredu, ale zanecháva za sebou ohromnú biedu v najrôznejších podobách.