Autor: Bruno Ferrero / Foto: Barbora Kullačová

Deti reagujú zle, keď ich do niečoho nútime. Na deti treba myslieť ako na loptičky z gumy: čím Prudšie ich hádžeme o zem, tým ďalej odskočia.

„Pri výchove mládeže sa vždy používali dva systémy: preventívny a represívny. V represívnom systéme sa podriadení oboznámia so zákonom, potom sa dozerá, aby sa našli, a ak treba aj náležite potrestali previnilci… Odlišný, a povedal by som skoro opačný, je systém preventívny. Spočíva v tom, že chovancom sa pravidlá a predpisy ústavu vysvetlia, a potom sa na nich dozerá takým spôsobom, že nad sebou stále cítia bedlivé oko direktora alebo asistentov, ktorí sa s nimi rozprávajú, vo všetkom ich vedú, radia im a láskavo ich napomínajú ako milujúci otcovia.“

Tak sa vyjadruje don Bosco v prvých riadkoch knižky o svojom výchovnom systéme.

Časy sa zmenili, ale situácie nie. Aj dnes sa ten, kto vychováva, nachádza na rázcestí. Musí si voliť medzi nútením a budovaním (costrizione – costruzione). To nie je slovná hra. Sú to skutočne dve výchovné perspektívy. Druhá cesta je riskantnejšia a predovšetkým namáhavejšia. Je to cesta rešpektovania osobnosti a jej slobody a najmä premenlivého rytmu jej rastu a dozrievania.

Deti reagujú zle, keď ich do čohokoľvek nútime. Na deti treba myslieť ako na loptičky z gumy: čím prudšie ich hádžeme o zem, tým ďalej odskočia. Aby si dospelí vynútili autoritu (úctu, rešpekt), uchyľujú sa k neúčinnému a dráždivému správaniu: hromžia, kážu, obviňujú, vyhrážajú sa, porovnávajú, znepokojujú sa, kričia, kritizujú, bijú, trestajú. Deti na to všetko odpovedajú takým istým neúčinným správaním: revú, ničia, vyhrážajú sa, bijú sa, opíjajú sa, klamú… A najmä, uzatvárajú sa do seba: nikoho si nevšímajú, spia, utekajú z domu, o nič nedbajú, sú znechutené, gánia, užívajú drogy, páchajú samovraždy.

Nijaký rodič si neželá násilnú reakciu alebo izoláciu detí. A my vyvolávame práve takéto správanie, keď deti k niečomu donucujeme. A dôvod? Používanie silných prostriedkov pôsobí rýchlo a zdá sa, že je účinné, i keď len na krátky čas. Jestvuje obdobie, keď sa deti cítia, akoby boli obkľúčené nepreniknuteľnými a dráždiacimi múrmi. Rodičia, ktorí takto konajú, sa stávajú iba ďalšou tehlou v múre.

Riešenie sa začína, keď sa rodičia sami seba úprimne spytujú, aký má byť výsledok ich výchovnej práce. Zaiste, všetci chcú pomôcť deťom, aby sa stali zodpovednými a nezávislými. Nešťastie spočíva v tom, že mnohí rodičia príliš často konajú, akoby chceli deťom pomôcť vyhnúť sa nebezpečenstvu, spojenému s cestou, ktorá vedie k tomuto cieľu. Možno si pletú formy izolácie s ochranou.

Získať si vážnosť

Keď si vychovávateľ zvolí cestu, ktorú odporúča saleziánsky preventívny systém, v určitom zmysle sa musí rozhodnúť stať sa spoľahlivým dirigentom, a nie tyranom. Musí získať od svojich detí to najlepšie, mať ich ako spojencov v ťažkej úlohe výchovy. „Moji rodičia mi stále vravia, že som nevychovaný. Kto ma však vychovával? Predsa oni.“ Rodinná výchova je výsledkom interakcie medzi dvoma pólmi, obidvoma činnými (deti a rodičia), a nie jednosmerným vzťahom, kde rodičia dávajú a deti prijímajú a kde sú deti považované za bezduché veci.

Úlohou vplyvných rodičov by mohlo byť:

Mať situáciu pod kontrolou. To znamená: poznať povahu a charakter detí, voliť si stratégiu a taktiku tým najvhodnejším spôsobom. Preto musia byť rodičia prítomní v živote svojich detí, nielen občas a nie len vtedy, keď sa objaví nejaký problém.

Informovať, vysvetľovať pravidlá hry. Dobrý vedúci disponuje všetkými informáciami, ktoré potrebuje, aby urobil dobrú prácu, a delí sa o tieto informácie s osobami, ktoré vedie. „Chlapci musia poznať…“ hovorí don Bosco. Určitým spôsobom aj rodičia musia byť učiteľmi života. Žiaľ, mnohé deti sa cítia rozpačito, keď sa majú pýtať rodičov, čo ich (deti) naozaj zaujíma. Aby boli informácie informáciami, musia byť použiteľné. Podľa možnosti hneď.

Je dôležité, aby došlo k skutočnej komunikácii. Rodičia musia jasne vysvetliť idey a city, vyberať slová a správne činy, zredukovať bariéry na minimum. Deti musia dať najavo, že pochopili a premenili slová na skutky.

Vplyvné správanie obsahuje a naznačuje medze, i keď rešpektuje potreby a individualitu druhého. V takomto zmysle nie sú autorita a sloboda dva protikladné pojmy, práve naopak, jeden slúži druhému.

Povzbudzovať. Úloha rásť je ťažká, najmä dnes. Deti dostávajú veľa usmernení, rád, názorov, ale málo povzbudení.

Ako možno deti povzbudzovať?

Prvým povzbudením je počúvať. To znamená pozorne si všímať nielen „fakty“, ktoré sa týkajú detí, ale aj ich hodnoty a túžby.

Odovzdávať jasné posolstvá. V kabelke jedného dievčaťa bol požmolený a častým čítaním ošúchaný lístok: „Milovaná dcéra, viem, že ťa zlá známka na vysvedčení znechutila. Prosím ťa, nerob si starosti. Máš najlepšie známky zo všetkého, čo ja a tvoj otec považujeme za dôležité v živote! Si poctivá, zodpovedná a nezávislá. Si skutočne nádherná ľudská bytosť. Nič iné nie je také dôležité. Objíma ťa a bozkáva tvoja mama.“

Všímať si aj maličkosti. Deti často vyjadrujú svoje žiadosti o pomoc malými znakmi; je dôležité naučiť sa ich rozoznávať.

Pomáhať deťom, aby sa samy povzbudzovali. To je podstatné. Cieľom výchovy je vlastne budovanie osobnosti, ktorá si dôveruje.

Uznať. Deti sú veľmi citlivé na to, že rodičia uznávajú, schvaľujú a cenia si ich dobré správanie. Uznanie, prejav uspokojenia, pochvala sú posilnením, podnetom. Zodpovedná práca, dodržiavanie záväzkov, pružnosť, schopnosť rozhodnúť sa, stanoviť si ciele, robiť plány, starostlivosť o seba samého i o iných sú správaním, ktoré obdivujeme u iných, ale často ho neuznávame u vlastných detí.

V systéme dona Bosca sa upozorňuje tak, že to „nenarúša srdečný pomer medzi vychovávateľom a chovancom, ani v čase výchovy, ani potom. Vychovávateľ, ktorý si získal srdce svojho zverenca, bude naňho môcť vždy mocne vplývať, upozorňovať ho, radiť mu, dokonca ho opravovať, a to aj vtedy, keď už bude pracovať v rôznych oblastiach občianskeho života.“ Celé tajomstvo spočíva v tom „získať si srdce“.