Deti ako naši najdôležitejší hostia

od | nov 4, 2022 | Časopis 6/2022, Výchova

 

 Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

Pred niekoľkými dňami sme boli celá rodina na duchovných cvičeniach. Kňaz čerpal z knihy Duchovný život ako cesta (Henri Nouwen) a zaujala ma jedna autorova úvaha o pohostinnosti. V hlave som rozmýšľala, ako túto vznešenú myšlienku spracujem do článku – o tom, že deti sú naši najdôležitejší hostia. Realita ma však uzemnila.

Začnime však autorovou úvahou.

„Hovoriť o vzťahu medzi rodičmi a deťmi ako o pohostinnosti sa môže zdať divné. K jadru kresťanského posolstva však patrí, že deti nie sú majetkom, ktorý by sme mohli vlastniť a ovládať, ale darom, ktorý si máme vážiť a opatrovať. Naše deti sú našimi najdôležitejšími hosťami, ktorí vstúpia do nášho domu, žiadajú si dôkladnú pozornosť, nejaký čas sa zdržia a idú ďalej svojou vlastnou cestou.“

Keď sa mi narodil prvý syn, povedala som si, že dieťa nie je môj majetok a že sa k nemu nechcem správať majetnícky a chcem si pamätať, že raz ho budem musieť pustiť do života. Dnes, po ôsmich rokoch rodičovstva, sa mi to už nezdá také jednoduché.

Viem, že deti pre svoj zdravý vývoj to silné pripútanie k mame v prvých rokoch života bezpodmienečne potrebujú. Ale časom potrebujú dostať aj svoju slobodu a odstrihnúť sa od rodičov. A asi práve preto je to pre nás rodičov také ťažké. Prijať zmenu – od toho absolútneho naviazania sa prvých rokov až po slobodu nechať ich ako dospelých celkom odísť. Máme na to celé detstvo, keď sa po tejto úsečke postupne presúvame, ale i tak nie je ľahké odhadnúť, kedy je ktorý úsek ten správny…

Do istého veku SME za deti zodpovední, máme moc ovplyvniť ich život, budúcnosť. Až od istého momentu preberajú zodpovednosť za svoj život sami – a vtedy už sú naozaj len našimi hosťami.

Pozerať sa na našich najmenších optikou hostí však môže byť užitočné aj v detskom veku. Ako sa správam k hosťom? S rešpektom, s úctou, prejavujem pohostinnosť, mať doma hostí je ako malý sviatok. A ako sa správam k deťom? Nuž, každodenná realita nie je taká ideálna. Veď to poznáme. Deti často skúšajú našu trpezlivosť, nechce sa im poslúchnuť na prvé slovo, jašia sa v nevhodnom čase, ignorujú časový stres pri odchode do školy, domáce úlohy sú často boj a to nehovoriac o stave detskej izby. Aj večerné ukladanie na spánok je neraz skúškou pre silné povahy. A to sme sa ešte nedostali do puberty. V takýchto prípadoch sa deti ťažko vnímajú ako hostia…

Späť na začiatok. Aj na týchto duchovných cvičeniach sa mi, bohužiaľ, stalo, že sa poniektorí členovia rodiny nezmestili do mojich predstáv a očakávaní, nebola som dostatočne trpezlivá, a tak som pri večernom ukladaní vybuchla, treskla dverami a odišla z izby.

Keď som sa vonku upokojovala, bola som smutná, že som to nezvládla a nikto môjmu hnevu neušiel a hlavou mi vírila myšlienka môjho obľúbeného detského psychológa Mareka Hermana – „Deti jsou popelnice rodiny.“ Presne tak to teraz bolo. „Zlízli“ si môj hnev ako najslabšie články nášho domáceho vesmíru. No výborne, tak som sa od hostí dostala až k „popelnici“…

Stáva sa mi to. Že sa zaoberám vznešenými myšlienkami výchovy a potom príde realita, ktorá ma prefacká. Napriek tomu si myslím, že je dobré a dôležité ideály si pripomínať a mať ich pred očami. Nevzdávať sa, ale neustále bojovať so svojimi slabosťami, opäť vstávať, posúvať sa a snažiť sa milovať svojich najdrahších, hoci tak často zlyhávam… Aby boli naše deti častejšie „hosťami“ ako „popelnicami“.

Prajem nám všetkým na tejto ceste veľa síl!

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Rodičovské výzvy v digitálnej dobe

S narastajúcim vplyvom digitálnych technológií je úloha rodiča o čosi náročnejšia. Okrem bežných výchovných situácií by mal byť sprievodcom svojich detí v spleti aplikácií a online obsahov.

Mediálny krúžok v Žiline

Deň pred sviatkom sv. Dominika Savia navštívili mladí mediálni nadšenci zo Spojenej školy sv. Jána Bosca v Novej Dubnici Strednú odbornú školu sv. Jozefa Robotníka v Žiline.

O výchove k zodpovednosti

Azda všetci chceme z našich detí vychovať zodpovedných dospelých, niekedy mám však pocit, že naše podvedomé rodičovské ochranárske správanie je skôr kontraproduktívne.