Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Nebol nikdy ďalej ako 500 kilometrov od svojho rodiska a predsa všade rozdával úsmev a pokoj.

Fascinovala ho charizma dona Bosca

Jozef Augustín Arribat sa narodil v Trédou v kraji Aveyron vo veľkej, ale skromnej roľníckej rodine 17. decembra 1879. Chudoba rodiny dovolila mladému Augustínovi nastúpiť na strednú školu v saleziánskom oratóriu v Marseille až vo veku 18 rokov.

Augustín, ktorého zaujala charizma dona Bosca, požiadal o vstup do saleziánskeho noviciátu. V roku 1902 Francúzsko vyhostilo 30 000 rehoľníkov. Novici sa teda presťahovali do Avigliany v Piemonte a Augustín prijal klerický habit z rúk blahoslaveného Michala Ruu. Saleziánom sa stal vo veku 25 rokov.

Miesto narodenia – Trédou

Po návrate do Francúzska začal, ako všetci jeho spolubratia, aktívny saleziánsky život v poloutajení, najskôr v Marseille a potom v La Navarre. Za kňaza bol vysvätený v roku 1912. Počas 1. svetovej vojny ho odviedli do armády, kde pomáhal prenášať ranených na nosítkach.

Svätý z údolia

Po vojne don Arribat pokračoval v intenzívnej práci v La Navarre v oživovaní náboženského života mladých až do roku 1926, potom odišiel do Nice, kde zostal až do roku 1931.

Poslušnosť ho v roku 1931 povolala do služby direktora domu v La Navarre. Zverili mu aj farnosť svätého Izidora v údolí Sauvebonne. Jeho farníci ho nazývali „svätý z údolia“. Augustín je dobrý a je potešením byť v jeho blízkosti. Mladí i dospelí k nemu chodia vo veľkom na spoveď, pretože vedia, že dosiahnu pochopenie, odpustenie, povzbudenie a nie odsúdenie.

Všetky svedectvá odhaľujú živú vieru tohto Božieho služobníka, muža modlitby, ktorú žil bez okázalosti. Odrážalo sa v ňom skutočné zjednotenie s Bohom, najmä v Eucharistii. Muž nádeje v každom okamihu rátal s Bohom a jeho prozreteľnosťou, zachovával pokoj v búrke a šíril okolo seba pokoj.

V regióne sv. Františka Saleského

Na konci tretieho roka bol poslaný do Morges v kantóne Vaud vo Švajčiarsku. Potom bol tri po sebe nasledujúce šesťročia direktorom, najprv v Millau, potom vo Villemur sur Tarn v kraji Haute-Garonne a nakoniec v Thonone v diecéze Annecy.

Tí, ktorí ho poznali, ho videli ako pravého Božieho muža. Bol to vysoký, tenký, chudý, vždy sa usmieval, vždy bol otvorený a prístupný každému. Ako hovrieval svätý František Saleský, robil „všetko z lásky a nič nasilu“. To je tajomstvo, ktoré z neho vyžarovalo, a ktorému ani on sám celkom nerozumel.

Riaditeľ školy počas 2. svetovej vojny

Najnebezpečnejšie, ale aj milosťou najviac naplnené obdobie bolo pravdepodobne obdobie jeho pôsobenia vo Villemure počas 2. svetovej vojny. Don Arribat tu 1. októbra 1942 založil Ecole Saint Pierre, internátnu školu pre chlapcov. Do tejto školy, napriek riziku prezradenia, či dokonca udania, neváhal prijať šiestich židovských tínedžerov, ktorí na konci roka 1942 hľadali útočisko v tomto kraji. Rodičia, chlapci a ďalšie židovské rodiny boli ubytovaní 2 alebo 3 kilometre odtiaľ na izolovanej farme patriacej škole.

Keď divízia nemeckej armády Das Reich v apríli 1944 zrekvirovala školu, aby z nej urobila veliteľstvo a kasárne, otec Arribat tvrdo rokoval s jednotkami SS, aby škola mohla pokračovať. Nemci pod dojmom jeho zmyslu pre povinnosť mu pridelili niekoľko priľahlých hospodárskych budov, ktoré ako tak upravil na triedy pre svojich študentov.

Za židovských tínedžerov sa cítil osobne zodpovedný. Jedného dňa jeden z nich (Paul Futter) v rozpore s pravidlami, ktoré stanovil jeho dobrodinec, odišiel zo zariadenia, aby navštívil svojich rodičov, ktorí bývali neďaleko odtiaľ. Na ceste stretol nemeckých vojakov hľadajúcich jeho otca. Vojaci ho zatkli, a nútili ho priviesť ich do otcovho úkrytu. O niekoľko dní neskôr našli zohavené telo židovského tínedžera neďaleko od mesta.

Jozef Augustín Arribat

Kúsok od saleziánskeho domu sa často stretával aj s militantnými komunistickými španielskymi robotníkmi. Jedného dňa ho vyzvali, aby priniesol pokoj do politického utečeneckého tábora. S úsmevom na tvári a úprimnosťou tento syn dona Bosca nikdy nikoho neodmietol.

Posledné roky života v Navarre

Po návrate do La Navarre v roku 1953 tam don Arribat zostane až do svojej smrti.  Hoci bol starý a dôchodca, mladí novici často videli otca Arribata, ako zametá školský dvor, zbiera lístie, robí domáce práce, … . Okrem niekoľkých hodín katechizmu venoval veľkú časť času rozhovorom s novicmi. „V tom čase nebolo naozaj ľahké zaviazať sa k rehoľnému životu. Išli sme sa teda s ním o našich problémoch porozprávať, zverili sme sa mu so svojimi obavami, » spomína jeden z nich.

Zomrel na sviatok svojho patróna, sv. Jozefa, 19. marca 1963; pochovaný je v La Navarre. Pápež František ho vyhlásil za ctihodného 8. júla 2014.

Modlitba

Bože, náš Otče,

Ty si dal svojmu sluhovi Jozefovi Augustínovi Arribatovi,

učeníkovi dona Bosca,

žiarivé srdce, oduševňované kňazskou zbožnosťou,

prekypujúce dobrotou a zabudnutím na seba,

ducha pokoja a vždy usmiatu, pokornú a prívetivú tvár.

Rozhodni sa urýchliť deň, keď Cirkev

verejne uzná posvätnosť jeho života,

aby jeho príklad podnietil bratov, aby ťa oslavovali.

O to ťa prosíme skrze tvojho Syna, Ježiša Krista,  nášho Pána.

Amen.