Autor: Stefano Martoglio SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

„‚Ach! Don Bosco stále kráča po ružiach. Napreduje veľmi pokojne: všetko sa mu darí.‘ Ale nevideli tŕne, ktoré driapali moje úbohé končatiny. Aj tak som však kráčal ďalej.“ Každý život je prepletený tŕňmi a ružami, ako to bolo v slávnom sne dona Bosca o ružovej aleji. Nádej je sila, ktorá nám napriek tŕňom pomáha kráčať ďalej.

Milí čitatelia, priatelia saleziánskej rodiny a dobrodinci, ktorí pomáhate dielu dona Bosca vo všetkých situáciách a za všetkých okolností! Prostredníctvom mesačníka Bollettino Salesiano vám posielam myšlienku na uvažovanie a rozhodol som sa ešte chvíľu zostať pri téme nádeje, ako sme urobili aj minulý mesiac.

Nie je to len z lásky k nadväznosti, ale predovšetkým preto, že o tejto téme treba hovoriť, pretože ju všetci veľmi potrebujeme. Je to synonymum Božej nežnosti v našom živote.

Ale keď hovoríme o nádeji, pamätajme najmä na to, že je prvkom hlbokej ľudskosti a jasným kritériom na interpretáciu života – a to vo všetkých náboženstvách.

Nádej má veľa spoločného s transcendenciou a vierou, s láskou a večným životom, ako zdôrazňuje kórejský filozof Byung-Chul Han. Pracujeme, vyrábame a konzumujeme, poznamenáva tento filozof vo svojich spisoch, ale v tomto spôsobe života neexistuje žiadna forma otvorenosti voči transcendentnu, žiadna nádej.

Žijeme v dobe zbavenej rozmeru sviatočnosti, aj keď sme plní vecí, ktoré nás ohromujú; čas bez sviatočnosti je čas bez nádeje. Je riziko, že konzumná a na výkon zameraná spoločnosť, v ktorej žijeme, nás urobí neschopnými byť šťastní a tešiť sa zo situácie, v ktorej sa nachádzame. No aj tá najťažšia situácia má vždy záblesky svetla!

Nádej nám pomáha veriť v budúcnosť, pretože miestom najintenzívnejšieho zakúšania nádeje je transcendencia.

Český spisovateľ a politik Václav Havel, prezident Československa v období „nežnej revolúcie“, ktorú si mnohí pamätáme, definuje nádej ako stav ducha, rozmer duše.

Nádej je zameranie srdca, ktoré presahuje bezprostredný svet, ako ho poznáme; je to ukotvenie v krajine za horizontom.

Korene nádeje sa nachádzajú niekde v krajine transcendencie, a práve preto nie je to isté mať nádej a byť spokojný s tým, že sa nám darí.

Keď hovoríme o budúcnosti, máme na mysli to, čo sa stane zajtra, budúci mesiac, o dva roky. Budúcnosť je to, čo môžeme plánovať, predvídať, riadiť a optimalizovať.

Nádej je budovaním budúcnosti, ktorá nás spája s budúcnosťou, čo sa nikdy nekončí, s transcendenciou, s rozmerom Boha. Pestovanie nádeje je dobré pre naše srdce, pretože dáva energiu na budovanie našej cesty smerujúcej do neba.

Slovo, ktoré don Bosco vyslovoval najčastejšie

Don Alberto Caviglia napísal: „Pri pozornejšom listovaní stránok so slovami a príhovormi dona Bosca zisťujeme, že nebo bolo slovo, ktoré opakoval za každých okolností ako tému, čo najviac podnecovala každé konanie dobra a každé znášanie protivenstiev.“

„Kúsok neba všetko vynahradí!“ opakoval don Bosco uprostred ťažkostí. Aj v moderných školách pre manažérov sa učí, že pozitívna vízia budúcnosti sa premieňa na životnú silu.

Keď ako starý a vysilený pomaly prechádzal drobnými krôčikmi cez dvor, tí, čo šli okolo, sa mu zvykli mimovoľne prihovoriť: „Kam ideme, don Bosco?“ Svätec s úsmevom odpovedal: „Do neba.“

Ako veľmi naliehavo don Bosco opakoval slovo nebo! Pomáhal svojim mladíkom rásť s víziou neba v srdci a v očiach. Všetci vieme, že môžeme byť kresťanmi, aj presvedčenými, a pritom neveriť v nebo.

Don Bosco nás učí spájať náš pozemský svet s posmrtným svetom. A robí to pomocou čnosti nádeje.

Nosme to vo svojom srdci a otvorme svoje srdce dobročinnej láske, našej ľudskosti, ktorá stelesňuje to, v čo hlboko veríme.

Ak dostanete tento krátky text v mesiaci novembri, prežívajte túto nádej s našimi svätými a so svojimi zosnulými, všetci zjednotení v spoločenstve, ktoré sa začína v našom každodennom živote a smeruje do večnosti.

Žime ako don Bosco, akoby sme videli Neviditeľného, posilňovaní nádejou, ktorou je prozreteľná Božia prítomnosť. Len ten, kto je hlboko konkrétny, ako bol don Bosco, je schopný žiť s pohľadom upriameným na to, čo je neviditeľné.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, november 2024)