Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Unsplash

Stretla som sa s myšlienkou, že každé semienko či mláďatko je naprogramované tak, aby naplno rozvinulo svoj potenciál. Veríme, že je to tak i u ľudí?

Keď malé semienko duba spadne do zeme, ak má priaznivé podmienky, vyrastie z neho majestátny strom. „Základný princíp biológie je: všetky živé bytosti majú prirodzený sklon rásť a plne sa rozvíjať, (…) dosiahnuť svoj potenciál. (…) Každá ľudská bytosť je naprogramovaná na dosiahnutie svojej nezávislosti a šťastia.“ Píše neuropsychológ Álvaro Bilbao vo svojej knihe Detský mozog vysvetlený rodičom.

„My psychológovia nazývame tento hlavný cieľ každej ľudskej bytosti ,sebarealizácia‘. Vieme, že každý človek k nej smeruje, teda v prípade, ak sú splnené potrebné podmienky. (…) Podľa Abrahama Maslowa dosiahnutie potenciálu znamená pre človeka cítiť sa dobre s ostatnými ľuďmi, cítiť sa dobre sám so sebou, docieliť stav harmónie a celkového uspokojenia.“

Čo len z neho bude?

Ak semienko padne do zeme, spočiatku nevieme, čo sa z neho vykľuje. Či to bude jabloň, breza, alebo smrek. A podobné je to aj s našimi deťmi – sú ako semienka a my rodičia, ich učitelia ani oni sami spočiatku nevedia, čo z nich vyrastie – či marhuľa plná chutných plodov, majestátny dub, alebo odolná borovica. Dôležité je pripraviť im vhodnú pôdu, vytvoriť podmienky, v ktorých môžu bezpečne rásť a rozvíjať sa. U rastliniek je to jednoduché – dostatok svetla, primerane veľa vody a výživná pôda. Ale u ľudí?

Môžeme sa oprieť o Maslowovu hierarchiu potrieb. Základom je fyzické zabezpečenie (výživa, odpočinok, hygiena) a na druhej úrovni je to bezpečie domova bez hrozieb alebo zlého zaobchádzania. Každá ďalšia úroveň je pre nás rodičov o čosi náročnejšia. Tretí stupeň tvorí láska a spolupatričnosť: „Voda, ktorá zavlažuje mozog, nie je nič iné ako láska oddaných rodičov, ktorí chránia a emočne napĺňajú dieťa, aby získalo sebaúctu.“

Štvrtú úroveň predstavuje dôvera a nezávislosť od rodičov, ktorú dieťa potrebuje na svoj rast rovnako ako strom. „Pretože inak jeho nadanie a túžba skúmať môžu byť zmarené neistotou a nedostatkom priestoru, ktorý mu rodičia ponechávajú.“ No a piata úroveň sebarealizácie v praxi znamená skúmať, učiť sa, hrať sa, tvoriť, objavovať svet.

Raketová veda alebo umenie?

Na jednej strane je to päť jednoduchých bodov, žiadna raketová veda. Lenže keď si to rozmeníme na drobné, ukáže sa, že výchova je skutočné umenie. Len pár príkladov: V praxi nie je také jednoduché vnímať rozdiely medzi „poskytnúť dôveru“ a „nezaujímať sa“, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Hľadať spôsoby, ako prejavovať lásku tak, ako to naše deti potrebujú, aby skutočne cítili, že ju dostávajú, môže byť náročné v tom, že každý z nás to má inak.

No a poskytnúť priestor na radosť z hry, objavovania a tvorenia v súlade s požiadavkami školy, ktoré kreativitu a tvorivosť často ubíjajú, vyžaduje neraz veľa kreativity od nás rodičov.

Dôverovať v proces

Na záver autor zdôrazňuje: „Často bude vašou jedinou úlohou práve to: veriť.“ Veriť, že každé dieťa je povolané k tomu, aby naplno rozvinulo svoj potenciál. Aj to, čo nevie písať diktáty, aj to, čo nevydrží ticho sedieť, aj to, čo sa hádže v obchode o zem, aj to, ktoré v puberte papuľuje a prevracia oči. Stačí mu poskytnúť výživnú pôdu, dostatok slnečného svetla a polievať ho láskou.