Autor: Jozef Kupka SDB / Foto: archív

Saleziáni, ktorí prišli na Slovensko v roku 1924, začali svoju činnosť v Šaštíne. Ako svoj druhý dom dostali farnosť a starý benediktínsky kláštor v Hronskom Svätom Beňadiku. V poradí tretím saleziánskym domom na Slovensku bol dom v Bratislave na Miletičovej ulici.

Po svojom príchode na Slovensko saleziáni už dlhší čas uvažovali o začatí budovania diela dona Bosca v hlavnom meste Slovenska, k čomu ich povzbudzoval aj trnavský apoštolský administrátor otec biskup Pavol Jantausch. Pán biskup dokonca v roku 1930 zakúpil veľký pozemok v Bratislave na Tehelnom poli na vybudovanie ústavu a kostola pre saleziánov. Stavba sa však nemohla rozbehnúť, pretože zakúpený pozemok sa mal podľa návrhu niektorých členov stavebnej komisie mesta Bratislavy použiť na park. Pre vyjednávanie a nové ťažkosti, ktoré medzičasom vznikli, sa stavba musela odkladať. Až začiatkom októbra 1932 bolo vydané stavebné povolenie na pôvodnej parcele na Tehelnom poli.

Správca začínajúceho saleziánskeho diela v Bratislave Dr. František Sersen v tom čase napísal do kroniky: „Keď som prišiel na Miletičovu, na starom opustenom cintoríne, ktorý sa rozkladal na našej parcele, bujnelo na hroboch krovie a plevel, z čoho vyčnievali zvyšky chátrajúcich krížov. Keď som s bratislavským farárom, osvieteným pánom prelátom Dr. Ľudovítom Okánikom, obchádzal hrobmi obsiate budúce stavenisko, povedal: ,Viete, z tohto miesta ticha a smrti musíte spraviť oázu radostného života. Toto miesto je pre vás ako stvorené. Vôkol iba fabriky. V tôni ich učadených komínov sa krčia osady. Mládež vám nebude chýbať. Ujmite sa, prosím, tejto opustenej záhradky. Ujmite sa tých osirelých hrobov, zmeňte to zabudnuté miesto smrti na život, čo nech je skvelým symbolom vášho budúceho apoštolátu v mojej farnosti.‘“

Večierok mužov

Dňa 24. novembra 1932 sa konečne pristúpilo k stavbe projektovaného kostola a saleziánskeho ústavu. Stavba už po tomto začiatku pokračovala pomerne rýchlo a bez problémov, a tak sa 14. septembra 1933, na sviatok Povýšenia Svätého kríža, bratislavskí saleziáni nasťahovali do svojho hotového domu. Vykonanému dielu sa najviac tešila mládež, pre ktorú sa to všetko robilo. V dome boli k dispozícii dve veľké siene: jedna ako hračkáreň a druhá na prednášky a divadlá. Okrem nich tu bolo aj niekoľko miestností na stretávanie sa skupín. Mládež sa však najviac tešila priestrannému ihrisku. Dvor a dom sa už napĺňali veselým krikom mladých duší.

V Bratislave sa 8. decembra 1933 konala veľká katolícka slávnosť. Bol posvätený nový kostol na Miletičovej ulici, ktorý vybudovali saleziáni. Posviacku vykonal mestský pán farár Dr. Ľudovít Okánik. Táto veľkolepá cirkevná slávnosť pritiahla do nového a vkusne vybudovaného kostola mnoho veriacich mesta Bratislavy i z okolia. Nový kostol bol v skutočnosti iba Kaplnkou Panny Márie Pomocnice, ktorá sa neskôr mala stať bočnou kaplnkou veľkého kostola zasväteného Panne Márii. O stavbe veľkého kostola sa však zatiaľ iba uvažovalo. Priestranná kaplnka, ktorá sa počas nedieľ spájala s divadelnou sálou, už začala slúžiť verejnosti a mládeži.

Divadlo Rybár Marek

Večierok žien

Priestory domu a ihriska sa postupne sprístupňovali pre potreby rozrastajúceho sa apoštolátu. Na jar roku 1934 sa uskutočnila úprava veľkého priestranného dvora, ktorý chlapcov priťahoval, ale ešte nebol pripravený. Stále tam zavadzali staré hroby, jamy, kamene a kadejaká burina. Ale mladých to neodradilo. Vysúkali rukávy a už aj šermovali čakanmi, motykami a rýľmi. S pomocou dospelých, ktorí to všetko riadili, sa dvor menil. Zo starého cintorína sa stalo výborné ihrisko. Od tohto dňa už bol dvor denne plný mladíkov, ktorí by sa ináč túlali po nebezpečných miestach. Tu im bolo veselo, mali všetko – dobrých priateľov, asistentov a kňazov, ktorí im rozumeli a každému chceli dobre.

1943, detský futbalový turnaj

Po dobudovaní ihriska sa značne rozbehla športová činnosť. Pri dome vznikol futbalový klub ŠK Konkordia-saleziáni, ktorý kráčal od víťazstva k víťazstvu. Chlapci sa, samozrejme, najviac tešili, keď bol so zábavou spojený aj nejaký výlet. Prvým väčším výletom bola púť do Šaštína k patrónke Slovenska. Išlo ich tam stopäťdesiat. Podobné menšie výlety sa začali organizovať často. Mládež z Miletičovej sa zapájala aj do rôznych manifestačných slávností v Bratislave. V peknom počte sa zúčastňovali na procesiách na sviatok Božieho tela. Ako sa spomína v záznamoch z domu, chlapci vedeli nielen hrať futbal, ale aj plniť si svoje náboženské povinnosti. Mnohých ľudí zvonka prekvapoval fakt, že veselí, hrou zaujatí chlapci, dokázali večer na dané znamenie stíchnuť, odobrať sa do kaplnky, zaspievať si tam a vykonať si svoje večerné pobožnosti.

Dňa 16. septembra 1934 prišiel do domu nový pán direktor vdp. Jozef Bokor s novými spolubratmi. Činnosť saleziánov bola v tom čase takáto:

Kňazi a klerici predpoludním vyučovali náboženstvo na školách a popoludní sa venovali pastorácii aj chlapcom, ktorých sem prichádzalo vo všedné dni vyše dvesto, v nedeľu a vo sviatok však päťsto až sedemsto. Tu pri hrách na priestrannom dvore alebo v spoločenských miestnostiach trávili svoj voľný čas pod dohľadom asistentov. Príťažlivým lákadlom pre chlapcov a mocným výchovným prostriedkom boli časté akadémie, tomboly, svetelné obrazy, divadlá a večerné slovká. Ako v každom oratóriu, aj tu v Bratislave boli v nedeľu u saleziánov dve príťažlivé strediská: kostol a divadlo. Ani jedno z nich nemohlo chýbať. Divadlo priťahovalo na bohoslužby. Medzi divadlom a saleziánskym kostolom bola úzka spojitosť. Pripraviť dobrý nedeľný program síce dalo zabrať, ale bola v tom záruka istého úspechu. Takýto je duch výchovnej metódy dona Bosca, ktorú možno vyjadriť slovami žalmu: „Slúžte Pánovi vo veselosti.“

Miletičova, miništranti 1937, don Hlubík a Ľ. Ilenčík

Dňa 1. októbra 1934 sa do domu na Miletičovej presťahovala redakcia časopisu Don Bosco a správa saleziánov spolupracovníkov. Bol to významný krok vo vývoji saleziánskeho diela v Bratislave na Miletičovej, o ktorom sa už predpokladalo, že sa stane centrom Saleziánskej spoločnosti na Slovensku. Je potrebné pripomenúť, že v tom čase saleziáni na Slovensku ešte nemali samostatnú provinciu, ale boli súčasťou Česko-slovenskej provincie, ktorej centrum spolu s osobou provinciála bolo v Prahe.

24. septembra 1938 ľudí prekvapila správa o mobilizácii, ktorá zasiahla aj saleziánsky dom. Piati kňazi museli narukovať, aby bránili republiku proti hroziacemu vpádu zo strany Nemcov. Pocítilo to aj oratórium, jednak preto, že večer sa nesmelo svietiť, a navyše mnohé rodiny odišli z Bratislavy na miesta, ktoré boli ďalej od hraníc. Mobilizačný stav, našťastie, netrval dlho a všetko sa vrátilo do riadnych koľají.

Po rozpade Česko-slovenskej republiky a vzniku prvej samostatnej Slovenskej republiky slovenská vláda požiadala, aby sa rozdelila aj Česko-slovenská saleziánska provincia. Tak vznikla samostatná slovenská saleziánska inšpektória so sídlom v Bratislave. Týmto sídlom sa stal náš dom na Miletičovej ulici. Za prvého inšpektora novej provincie hlavný predstavený saleziánov don Peter Ricaldone vymenoval 1. septembra 1939 doterajšieho direktora domu vdp. Jozefa Bokora.

Činnosť domu na Miletičovej sledovala stále štyri hlavné oblasti: náboženské formovanie, kultúrnu činnosť, sociálnu činnosť a telovýchovnú činnosť. Tisíce chlapcov a mladíkov prešlo oratóriom na Miletičovej ulici. Každú nedeľu a na sviatok prichádzali stovky chlapcov na svätú omšu a pristupovali k sviatostiam. V oratóriu boli organizované viaceré náboženské skupiny s hlbokým duchovným zameraním. Bola tu sprístupnená čitáreň s veľkou knižnicou. Divadlo zaujímalo po kaplnke hneď druhé miesto. Súčasťou kultúrnej činnosti bol aj spevokol, hudba a výstavy tlače a misií. Saleziáni od svojho vstupu na bratislavské periférie popri morálnej biede odstraňovali, nakoľko mohli, aj hmotnú biedu. Pri výchove sa využívala zábava a šport, ktoré neboli cieľom, ale hlavným prostriedkom, ako získať mládež, aby sa mohla vychovávať v kresťanskom duchu.

Turnaj v stolnom tenise

Miletičova, Pomocnica, bohoslužby na dvore

Miletičova, púť oratoriánov v Šaštíne 1. 5. 1936

V búrlivom roku 1945 počas frontových udalostí na Slovensku časté poplachy a nálety v Bratislave obmedzovali pravidelnú pastoračnú prácu v oratóriu. V domových záznamoch z tohto roku čítame: „Hrôza približujúceho sa frontu nás ponorila až do prachu a cítili sme sa malí a slabí ako nikdy predtým. Vo svojej bezmocnosti sme hľadali záchranu a našli sme ju u Matky Božej. V bratislavskom dóme sme sa slávnostne zasvätili Panne Márii Sedembolestnej. Pred Veľkou nocou sa veriaci pripravili na krvavé jarné dni hlbokou duchovnou obnovou. Potom prišli aj tie strašné dni, keď sme so skľúčeným srdcom, ale s odhodlaním plným dôvery vďaka Pomocnici prežili aj front. V okolí ústavu sa tuho bojovalo. Tri dni vo dne v noci dopadali bomby a míny, lebo blízko nás sú pre vojnu dôležité objekty: továrne, sklady a mestský bitúnok. No saleziánska komunita neopustila svoj ústav ani v najťažšej chvíli. Spolubratia prežívali hrôzy vojny a bombardovania v pivnici. Tak splnili sľub daný veriacim: Nebojte sa, neopustíme vás a nenecháme vás bez duchovnej potechy.“

Kaplnka a ústav dostali niekoľko menších či väčších zásahov. Materiálne škody boli veľké a následky vojny sa potom cítili na každom kroku. Ale spolubratov i veriacich začala mučivo trápiť celkom nová vec. Bola to najmä neistota a obava o budúcnosť z dôvodu nástupu proticirkevnej politiky v našej vlasti. Ale ani napriek tomu nestratili chuť do práce. Namáhali sa a pracovali tak, ako v danej situácii mohli a vedeli. Dňa 19. mája 1946 bratislavskí saleziáni zorganizovali púť do Šaštína. Počet prihlásených vystúpil na päťtisícpäťsto, a preto museli od železníc požiadať tri osobitné vlaky pre pútnikov.

Keď sa koncom februára 1948 zmocnila moci v Československu Komunistická strana, znamenalo to na náboženskom poli začiatok boja na život a na smrť. Ateisti zakázali vydávať náboženskú tlač, knihy aj časopisy. Zoštátnili všetky katolícke školy, zrušili všetky katolícke organizácie, do seminárov sa nanútil marxizmus ako povinný predmet. Pripravovala sa likvidácia rehoľných spoločností. Do každého nášho ústavu prišli dvaja takzvaní národní správcovia. Jeden politický a druhý hospodársky. Úlohou dosadených zmocnencov bolo nebadane študovať denný program a plán každého ústavu a podávať o tom správu na ďalšie inštancie, aby tajné obsadzovanie prebehlo bez problémov, aby nik nemohol zutekať, robiť poplach alebo sa postaviť na odpor. Aj v našom provinciálnom dome na Miletičovej preto „pracovali“ dvaja zmocnenci. K pripravovanej likvidácii došlo krátko po polnoci 14. apríla 1950.

Sochu, ktorá bola na streche budovy, v roku 1950 rozbili

Don Valerián Kňazovič, ktorý pôsobil v ústave ako kaplán, sa vracal domov tesne pred polnocou. Pred domom videl pristavený autobus a v ňom hromadu žandárov, na čo hneď upozornil direktora domu. Ten povedal vrátnikovi, aby nikoho nepúšťal dnu, kým nezobudí spolubratov. Žandári, ozbrojení samopalmi, obsadili dom a spolubratov hneď v noci odviezli do šaštínskeho ústavu, z ktorého spravili koncentračný tábor saleziánov. Odtiaľ boli prevezení do Podolínca. V dome bola zrušená kaplnka i oratórium a saleziáni v ňom celých štyridsať rokov nesmeli pôsobiť.

(Pokračovanie v budúcom čísle.)