Text: Tadeáš / Foto: Barbora Kullačová

„Bola jasná noc. Ležal som na internátnej posteli. V izbe som bol s mojimi dvoma spolubývajúcimi. S Michalom a Jožom. Oni už dávno spali, ale mne hlavou neustále vŕtala neutíchajúca myšlienka. Čo keď náš život nemá zmysel a po smrti nič nie je? Predstavte si to! Zomriete a ďalej už nič nie je… Tma… Prázdno…,“ vracia sa do spomienok Tadeáš, žiak Strednej odbornej školy sv. Jozefa Robotníka v Žiline na severe Slovenska.

„Tá myšlienka ma užierala celú noc. Ani som si nevšimol, že som nespal a že nás budia na ďalšiu rannú bezvýznamnú úlohu v našom bezvýznamnom živote. A iróniou  bolo to, že to bola modlitba ku  pre mňa neexistujúcej entite alebo, ak chcete, trojjedinej osobe, ktorá má vraj zachrániť svet. Sadol som si na sedačku v spoločenskej miestnosti medzi Joža a Miša. Všetci okolo mňa jednohlasne recitovali nejakú naučenú báseň a verili, že im to nejako pomôže. Aké úbohé! Ale aj tak mi v hlave stále vŕtala tá moja otázka: Čo je po smrti a aký je dôvod našej existencie?“

„Prebdená noc mala zlý dopad na sústredenosť v škole. A to som mal mať osem hodín! Chodil som už do druhého ročníka. Prvých šesť hodín som ako tak prežil, ale po obede sa Marek, môj spolužiak, ku mne naklonil a spýtal sa ma: „Nemohol som si nevšimnúť, že dnes nie je s tebou všetko v poriadku. Čo ti je?“ V snahe zakryť svoju dilemu, ktorá ma zožierala zvnútra, som odpovedal jednoducho, no rázne: „Ale, nič!“ Ale on sa nedal len tak ľahko odbiť. „Nekecaj! Vidím, že s tebou nie je všetko OK!“ Nechcel som ho zaťažovať svojimi úbohými problémami. Otočil som sa k nemu a do očí mu povedal: „Ver mi, som OK.““

„Ďalšiu hodinu sme mali náboženstvo so saleziánom Tomášom. Hneď na začiatku sme sa znovu pomodlili. Ako inak… Po modlitbe Tomáš pokračoval: „Dnes si preberieme tému, ktorou je „V núdzi poznáš priateľa“. Potom vravel niečo v tom zmysle, že každý človek potrebuje priateľa, s ktorým sa môže porozprávať a zdieľať ťažké, ale i pekné chvíle. Zachytil som ešte niečo o tom, že to môže byť aj Ježiš. Ale ďalej som už nepočúval… Znova ma prepadla moja pochybnosť o živote. Vtedy ma Marek chytil za rameno a opäť sa ma spýtal, či som v poriadku. Po hlbokých slovách dona Tomáša a po uvedomení si vlastného stavu úzkosti som zo seba dokázal len vypľuť malé, tichučké, ale zato rázne a úprimné: „NIE!“ Vtedy sa na mňa pozrel s chápavým a vrúcnym pohľadom, cítil som, akoby dovidel až do môjho vnútra. Spýtal sa ma, či sa s ním chcem podeliť o svoje starosti. Prikývol som. Usmial sa na mňa a povedal: „Po hodine v kaplnke.““

„V škole sme mali na najvyššom poschodí malú kaplnku. Vedel som, že sa tam každý deň počas veľkej prestávky konajú sväté omše, ale nikdy som nebol ani na jednej z nich. Hneď ako skončila hodina, išiel som smerom ku kaplnke, všimol som si však, že Marek zostal ešte v triede. Do kaplnky som teda išiel sám so zámerom, že tam naňho počkám. Sadol som si úplne dozadu na poslednú lavičku. Bol som tam sám. Aspoň som si to myslel. Ako som tam sedel, všetku moju pozornosť upútal jeden bod. Bohostánok. Pozeral som naň, stres a úzkosť pomaly ustupovali a zostalo iba akési prázdno bez akejkoľvek emócie. Začal som premýšľať nielen nad tým, čo je po smrti, ale aj o tom, aká je šanca, že Boh existuje. Či to môže byť pravda a čo by to v mojom živote zmenilo. Po chvíli uvažovania a osobnej meditácii som sa  ocitol pred oltárom na kolenách so slzami v očiach. Uvedomil som si, že priznanie existencie Boha zmení v mojom živote úplne všetko!“

„Zrazu sa otvorili dvere a do kaplnky vstúpil Marek s donom Tomášom. Hneď ako ma zbadali, zahrnuli ma otázkami, čo sa stalo a či som v poriadku. Ja zničený sám sebou som sa pozrel na nich, po usmiatej tvári mi stekali slzy. „Vďaka za mojich ozajstných priateľov,“ pošepol som. Spolu sme si sadli na lavičku a ja som im vyrozprával svoj príbeh od začiatku.“

„Keď som bol malý, zomrela mi na rakovinu mama. Neskôr sa celá moja rodina rozhádala a otec situáciu nezvládal. Zastrelil sa. Ocitol som sa v detskom domove. Bol som slabé a neduživé dieťa a v škole ma šikanovali. Vysmievali sa mi už len za to, že nemám normálnu rodinu, že som „domovák“. Vtedy som sa rozhneval na Boha a vinil som ho za všetko, čo ma postretlo. Odmietal som jeho milosti. Až dnes, po viac ako dvanástich rokoch od úmrtia mojej mamy, som pocítil láskavosť a prijatie. Don Tomáš s Marekom prikyvovali a ja som cítil, že už nie som sám.

Boh dokáže zázraky! Už len vedomie, že existuje NIEKTO, kto vás nikdy neopustí a kto vás bude bezpodmienečne a nadovšetko milovať, je lepšie, ako sa topiť v pochybách.“