Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Boh dal donovi Boscovi veľké srdce, srdce bez hraníc, ako morské pobrežie. Každý deň počujem tlkot tohto srdca.

On sa volá Alberto. Ona – mladá matka – neviem ako sa volá.

On žije v Peru. Ona v Hajdarábade (v Indii).

Tieto dva príbehy a dva životy majú spoločné to, že som ich stretol pri uskutočňovaní svojej služby – Alberta v Peru a tú mladú matku týždeň nato v Indii.

Spája ich vzácna zlatá niť Božieho pohladenia prostredníctvom prijatia, ktoré im don Bosco rezervoval v jednom zo svojich domov. Srdce saleziánov zmenilo ich život, zachránilo ich pred chudobou a možno aj pred smrťou, na ktoré boli odsúdení. A myslím, že môžem povedať, že ovocie Pánovej Veľkej noci prechádza aj veľkorysými ľudskými činmi, ktoré uzdravujú a zachraňujú.

Tu sú tieto dva príbehy.

Vďačný mladík

Pred niekoľkými týždňami som bol v Huancayo (v Peru). Práve som sa chystal sláviť Eucharistiu s viac ako 680 mladými ľuďmi zo saleziánskeho mládežníckeho hnutia v tejto provincii spolu s niekoľkými stovkami ľudí z tohto mesta v nadmorskej výške 3 200 metrov v peruánskych veľhorách, keď mi povedali, že ma chce pozdraviť jeden bývalý študent. Na cestu tam potreboval takmer päť hodín a na cestu späť ďalších päť.

Odpovedal som: „Veľmi rád sa s ním stretnem a poďakujem mu za toto jeho pekné gesto.“

Krátko pred začiatkom Eucharistie ku mne pristúpil tento mladý muž a povedal mi, že je veľmi rád, že ma môže pozdraviť. „Volám sa Alberto a chcel som podniknúť túto cestu, aby som sa osobne poďakoval donovi Boscovi, pretože saleziáni mi zachránili život.“

Poďakoval som sa mu a spýtal som sa ho, prečo mi to hovorí. Pokračoval vo svojom svedectve a každé ďalšie slovo sa viac a viac dotýkalo môjho srdca. Povedal mi, že bol ťažko zvládnuteľným chlapcom a spôsoboval mnoho starostí saleziánom, ktorí ho prijali v jednom z domov pre problémové deti. Dodal, že mohli mať desiatky dôvodov na to, prečo sa ho zbaviť, pretože „som bol mizerný čertisko a od sveta a od života som mohol očakávať len samé zlo, ale mali so mnou veľkú trpezlivosť“.

Pokračoval: „Dokázal som si nájsť svoju cestu, pokračoval som v štúdiu a napriek môjmu rebelovaniu mi z času na čas dali nové príležitosti. Dnes som otcom rodiny, mám krásne dievčatko a som sociálnym pedagógom. Keby nebolo toho, čo pre mňa saleziáni urobili, môj život by bol úplne iný a možno by sa bol už aj skončil.“

Ostal som bez slov a bol som veľmi dojatý. Povedal som mu, že som mu veľmi vďačný za jeho gesto, za jeho slová i životnú cestu a že svedectvo jeho života je pre saleziánske srdce tým najkrajším zadosťučinením.

Urobil nenápadné gesto a ukázal mi saleziána, ktorý patril k jeho vychovávateľom a bol jedným z tých, čo s ním mali kedysi veľkú trpezlivosť. Tento salezián ku mne podišiel s úsmevom a myslím, že s veľkou radosťou v srdci potvrdil, že to bolo presne tak. Spoločne sme sa naobedovali a potom sa Alberto vrátil k svojej rodine.

Šťastná mama

Päť dní po tomto stretnutí som bol v južnej Indii, v štáte Hajdarábad. Uprostred mnohých stretnutí a činností mi v jedno popoludnie ohlásili návštevu. Išlo o mladú matku so šesťmesačným dievčatkom. Čakala ma na recepcii saleziánskeho domu a chcela ma pozdraviť.

Dievčatko bolo nádherné, a keďže sa nebálo, neodolal som, zobral som ho na ruky a požehnal som aj jeho. Urobili sme si nejaké fotky na pamiatku, ako si to želala mladá mamička. Pri tomto stretnutí to bolo všetko.

Nepadli iné slová, ale jej príbeh bol bolestivý a krásny zároveň.

Táto mladá mamička bola kedysi „vyhodeným“ dieťaťom a žila sama na ulici. Je ľahké predstaviť si jej osud.

Jedného dňa ju však vďaka prozreteľnosti dobrého Boha našiel istý salezián, ktorý predtým začal v štáte Hajdarábad prijímať deti ulice. Bola jednou z dievčat, ktoré mali šťastie a dostali domov. Moji bratia saleziáni sa spolu s vychovávateľmi starali o to, aby uspokojili všetky ich základné potreby.

A tak toto malé dievčatko, vzaté z ulice, mohlo opäť prekvitať, kráčať cestou života, ktorá ju priviedla k tomu, že dnes je manželkou a matkou a – čo je pre mňa neuveriteľne nádherné – učiteľkou vo veľkej saleziánskej škole, kde sme sa práve nachádzali.

Nemohol som nemyslieť na to, koľko ďalších takýchto životov, zachránených pred beznádejou a skľúčenosťou, je v saleziánskom svete, koľko mojich dobrých bratov saleziánov a sestier saleziánok si každý deň pokľakne, aby „umývali nohy“ malým i veľkým Ježišom na našich uliciach.

Toto je kľúč k tomu, ako sa mnohé životy môžu zmeniť k lepšiemu.

Ako v týchto dvoch príbehoch nevidieť „Božiu ruku“, ktorá sa k nám dostáva prostredníctvom dobra, čo môžeme robiť, a ktorou sme my všetci, čo v ktorejkoľvek časti sveta, v akejkoľvek životnej a profesijnej situácii veríme v ľudskosť, v dôstojnosť každého človeka a v to, že treba pokračovať v budovaní lepšieho sveta?

Píšem to preto, lebo treba šíriť aj dobré správy. Zlé správy sa šíria samy alebo si nájdu záujemcov. Tieto dva príbehy zo skutočného života, pre mňa časovo také blízke, teraz aj tisíckrát potvrdzujú, že dobro, ktoré sa spolu snažíme robiť, tak veľmi stojí za to.

Dosvedčujú aj to, čo poeticky vyjadrila jedna saleziánska pieseň: „Vravím, že Ján Bosco je živý, nemysli si, že taký otec nás môže opustiť. Náš otec nie je mŕtvy, žije, bol tu stále aj zostáva – on, ktorý sa staral o opustených a osirelých mladíkov, o deti ulice, o opustených, ktorým pomáhal zmeniť sa… Vravím, že Ján Bosco žije a podnikol tisíc iniciatív. Nevidíš jeho otcovskú starostlivosť, ako teraz pôsobí po celom svete? Nepočuješ ho, ako nôti svoju pieseň toľkým dcéram a toľkým synom, ktorí sú takto odrazom otca, ktorého milujeme? On žije, keď sú jeho saleziáni takí.“

Želám vám všetkým požehnanú Veľkú noc. A tým, čo sa cítia ďaleko od tejto istoty viery, z celého srdca prajem všetko najlepšie.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, apríl 2023)