Spracoval: Jozef Kupka SDB / Foto: archív

Rozhovor s apoštolským prefektom Azerbajdžanu biskupom Vladimírom Feketem, saleziánom.

Narodili ste sa na Slovensku, tu ste tiež pôsobili ako salezián kňaz. Kedy a ako vás vaše životné cesty postupne priviedli do Azerbajdžanu?

Prvýkrát som do Azerbajdžanu cestoval začiatkom roku 2000 spolu s donom Danielom Pravdom, aby sme v Baku, hlavnom meste krajiny, hľadali vhodné miesto na usadenie komunity saleziánov. Chcel som tiež nadviazať kontakt s katolíckym biskupom v Tbilisi Mons. Pasottom, pod ktorého jurisdikciu dovtedy Azerbajdžan patril.
Na prianie Svätej stolice sa mal v roku 2000 Azerbajdžan osamostatniť od Gruzínska a ako missiosuiiuris bol zverený do pastoračnej starostlivosti slovenskej provincie SDB.
Ako provinciál som potom každý rok navštevoval Baku a v ňom postupne sa rozrastajúcu saleziánsku komunitu.
Na prianie môjho nástupcu provinciála dona Karola Maníka som v auguste 2009 pricestoval do Baku, aby som tam v službe direktora a predstaveného misie suiiuris vystriedal dona Jána Čaplu. Malo to byť na niekoľko rokov, ale akosi sa to natiahlo…

Koľko katolíkov je v súčasnosti prítomných v tejto krajine? Pribúdajú aj noví veriaci a duchovné povolania spomedzi miestnych obyvateľov?

Za dvadsať rokov našej činnosti sme pokrstili vyše tristo miestnych obyvateľov, ktorí tvoria kostru miestnej cirkvi. Dobrá štvrtina z nich však medzičasom emigrovala a žije najmä v západnej Európe a v Rusku. Okrem nich je v krajine niekoľko tisíc katolíkov, ktorí sú tu prechodne kvôli práci alebo ako utečenci na svojej púti na západ. Máme s nimi aspoň sporadický kontakt a popri duchovnej službe sa im snažíme pomáhať aj v ich materiálnych a existenčných ťažkostiach.
Miestnych katechumenov je dosť, ale ich cesta k zrelej viere a schopnosti žiť ju verne a dôsledne si vyžaduje veľa času a trpezlivosti.
Sme vďační, že sa objavili i prvé duchovné povolania. Po skončení štúdií už naplno funguje náš prvý miestny diecézny kňaz otec Behbud Mustafayev, ktorý je farárom v novozriadenej Farnosti Jána Pavla II. a na Slovensku je vo formácii naša farníčka Lamiya, sestra saleziánka.

S novokňazom Behbudom Mustafayevom po jeho vysviacke v Bazilike svätého Petra v Ríme

Akým spôsobom je vytvorená štruktúra Katolíckej cirkvi v Azerbajdžane?

Štruktúry Katolíckej cirkvi v Azerbajdžane sú v úplnom začiatku. Možno povedať, že sa iba rodia. V roku 2000 bol Azerbajdžan oddelený od Gruzínska a ako missiosuiiuris v Baku bol zverený slovenským saleziánom. Missiosiuiuris je akýmsi základným stupňom samostatnej prítomnosti Katolíckej cirkvi na nejakom území a je zvyčajne tvorený jedinou prítomnosťou.
Po podpísaní medzištátnej zmluvy medzi Vatikánom a Azerbajdžanom v roku 2011o právnom postavení Katolíckej cirkvi v Azerbajdžane bola rozhodnutím pápeža Benedikta missiasuiiuris povýšená na Apoštolskú prefektúru v Azerbajdžane. Stále ju však tvorila iba jediná farnosť s niekoľkými kňazmi misionármi a s prítomnosťou dvoch ženských reholí MC a od roku 2015 FMA.

Vysvätenie prvého miestneho diecézneho kňaza a zhodou okolností v tom istom roku aj rozhodnutie pápeža Františka darovať Azerbajdžanu prvého biskupa vytvorili predpoklady i právny rámec na ďalšie kroky rozvoja štruktúr miestnej cirkvi.
V prvom rade to bola nevyhnutnosť osamostatniť sa od saleziánskej komunity. Začal som bývať so svojimi nateraz dvoma diecéznymi kňazmi mimo saleziánskej komunity a spolu s nimi sme začali budovať biskupskú kúriu a jej štruktúry. Takže zatiaľ je to naozaj iba zárodok tých najdôležitejších úradov a štruktúr – ak Pán Boh dá – budúcej apoštolskej administratúry a časom azda aj diecézy.

Čo sa týka nuncia, ktorý zastrešuje kontakty miestnej cirkvi s Vatikánom, temer po 25 rokoch tu prišlo k zmene. Pôvodne mal náš nuncius so sídlom v Tbilisi na starosti všetky tri zakaukazské republiky – Gruzínsko, Arménsko i Azerbajdžan. Tento stav nevyhovoval miestnej administratíve, a tak od roku 2018 patríme pod nuncia v Ankare, ktorý má na starosti Turecko, Turkmenistan a Azerbajdžan.

Vstup do domu sestier Matky Terézie v Baku – na fotografii je sedem saleziánov, tri sestry FMA a päť sestier MC

Azerbajdžan je moslimská krajina. Nie je to určitý problém pre prítomnosť a činnosť katolíkov?

Azerbajdžan je krajinou, kde sa drvivá väčšina obyvateľstva považuje za moslimov. Náboženské znaky a prejavy sú však vo verejnom živote veľmi málo prítomné. Historické i kultúrne osobitosti viedli k tomu, že Azerbajdžan je dnes krajinou, kde vedľa seba v pokoji žijú príslušníci mnohých národností a náboženstiev. Vláda cieľavedome podporuje túto skutočnosť a usiluje sa aj v zahraničí predstaviť Azerbajdžan ako modernú a tolerantnú krajiny s umierneným islamom, ktorá môže byť príkladom pre ostatných. Náboženstvo je oddelené od štátu, ale prezident i vláda cielene podporujú tradičné náboženstvá ako silu, ktorá udržiava tradičné hodnoty, a tým pozitívne prispieva k budovaniu občianskej spoločnosti. Hoci je prítomnosť Katolíckej cirkvi v Azerbajdžane nepatrná, v spoločnosti je vnímaná aj prijímaná pozitívne.

Ako obyvatelia Azerbajdžanu hľadia na nás Európanov? Zaujímajú sa o dianie v Európe?

V známom románe Ali a Nino sa píše, že každá generácia Azerbajdžancov si musí nanovo zadefinovať, či sa cítia byť viac Európanmi, alebo chcú byť súčasťou Ázie. Fakt je, že geograficky Azerbajdžan leží na pomedzí Európy a Ázie.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa v Azerbajdžane najmä v posledných desaťročiach silno prejavujú tendencie patriť do vyspelej Európy.
Na druhej strane, v azerbajdžanskej spoločnosti sú ešte veľmi silno prítomné mnohé tradičné hodnoty – úcta k náboženstvu a k tradičnej rodine, úcta k autorite a k starším – hodnoty, ktorých sa najmä v posledné desaťročia oficiálna Európa, bojujúca za stále nové a nové práva nových a nových menšín, ostentatívne zrieka. A tomuto vývoju v Európe Azerbajdžanci nerozumejú a čudujú sa mu.

Čo sa vám na živote v Azerbajdžane najviac páči? Našli ste v tejto krajine niečo nové a pekné, čo na Slovensku nemáme?

Azerbajdžanci majú oproti nám oveľa dlhšiu minulosť, ktorá bola poznačená mnohými úspechmi, ale i pohromami. Vnímam ich ako dobrosrdečných, otvorených ľudí, ktorí neľutujú čas strávený s druhými, radi dlhé hodiny debatujú pri čaji o minulosti i prítomnosti. Sú spoločenskí, cenia si priateľstvo, no na môj vkus sú niekedy až príliš temperamentní a nevytrvalí.
Ako som už spomenul, nachádzam tu veľa tradičných hodnôt, ktoré boli čímsi normálnym ešte počas môjho detstva a mladosti aj na Slovensku, ale o ktoré nás obral búrlivý vývoj posledných desaťročí. Okrem toho je tu osobitná úcta k cudzincom a pocestným, pohostinnosť a zdravá hrdosť na svoju krajinu a svoj pôvod.

Po primičnej biskupskej omši na jar 2018 s niektorými spolužiakmi a rodákmi pred kostolom v Chorvátskom Grobe

Môžete aj v pozícii biskupa naďalej žiť ako salezián alebo vás nový stav posúva do inej pozície?

Do saleziánskeho noviciátu som vstúpil ako osemnásťročný. V reholi som teda prežil 45 rokov – prakticky celý život. Menovaním za biskupa mi Svätý Otec dal dišpenz od tých rehoľných záväzkov a pravidiel, ktoré nie sú zlučiteľné s touto novou hodnosťou a službou. Nezmenilo sa však moje srdce a návyky, ktoré som si budoval po celý život. Cítim sa byť aj naďalej saleziánom, hoci nemám svojho direktora, u ktorého by som si robil rendikonto, a nepatrím do komunity, s ktorou by som sa stretával na modlitbách a pri stolovaní. Moji diecézni kňazi mi pomáhajú postupne objavovať a prijať túto svoju novú identitu saleziána, od ktorého Cirkev očakáva, aby myslel, konal a žil ako biskup.

Ako sa táto otázka rehoľného života zmení po ukončení vášho biskupského pôsobenia vo veku 75 rokov?

Najprv sa tohto veku treba dožiť – a to vôbec nie je samozrejmé. Ak mi Pán Boh dá tú milosť, tak pri dovŕšení veku 75 rokov sa podľa CIC mám obrátiť na Svätého Otca so žiadosťou o uvoľnenie zo služby apoštolského prefekta v Azerbajdžane. Ak mi Svätý Otec vyhovie a menuje môjho nástupcu, ukončím svoju službu a stanem sa emeritným biskupom.
Až potom príde na rad aj táto otázka o možnostiach a forme mojej účasti na rehoľnom živote. Teraz je to podľa mňa predčasný teoretický problém, ktorý nemá dosah na môj každodenný život a na moju prácu.

Môžete nám vysvetliť symboliku, ktorú ste si zvolili pre svoj biskupský erb?

Erbom, ktorý mi pomohol stvárniť slovenský heraldik pán Marek Sobola, som chcel vyjadriť, že som slovenský salezián, ktorý má osobitnú úctu k Panne Márii a bol menovaný za biskupa v Azerbajdžane. Heraldicky je to v erbe vyjadrené týmito symbolmi: Červená farba pozadia erbu odkazuje nielen na farbu erbu Slovenskej republiky, ale je tiež jednou z farieb trikolóry Azerbajdžanu; trojvršie v spodnej časti erbu symbolizuje Tatry; biele ľalie sú symbolom Panny Márie; osemcípa hviezda je jedným z prvkov štátneho symbolu Azerbajdžanskej republiky; motto v stuhe DA MIHI ANIMAS je prvou časťou vety „Da mihi animas, cetera tolle!“ (t.j. „Daj mi duše a ostatné si ponechaj!“) Tento citát z Biblie (Gn 14,21) don Bosco vybral ako motto pre rehoľu saleziánov. Pripomína im ich hlavné poslanie: namáhať sa pre Boha v práci na záchrane nesmrteľných duší. Na tejto zemi nie je nič vznešenejšie a dôležitejšie, ako získavať ľudské srdcia pre Boha a spolupracovať s ním na diele spásy.

Vajnory – medzi speváčkami a spevákmi zboru Radosť

Čo by ste chceli odkázať veriacim ľuďom na Slovensku a našim čitateľom?

Je dôležité, aby sme nežili s pocitom menejcennosti. Ako Slováci máme byť na čo hrdí.
Na druhej strane je svet oveľa väčší ako Slovensko a kontakt s inými národmi a kultúrami môže byť pre človeka prekvapením, ale vždy je veľkým darom a obohatením.
Je múdre, aby sme boli otvorení a vnímaví na bohatstvo a dary, ktorými Boh zahrnul aj iné národy a ktoré môžeme objavovať v rôznych častiach sveta.
Želám a vyprosujem každému jednému čitateľovi potrebné dary Ducha Svätého, aby dokázal spoznať a splniť úlohy, ktoré pred neho stavia Božia Prozreteľnosť v tejto veľkej dobe. A rád k tomu pripájam i svoje požehnanie.