Daroval svoj život oratóriu

Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Salezián spolupracovník, animátor, delegát ašpirantov Katolíckej akcie v oratóriu. Pôsobil ako misijný dobrovoľník spolu so svojou rodinou v Mato Grosso v Brazílii, kde aj zomrel. Za ctihodného bol vyhlásený 9. októbra 2013.

 Ťažké detstvo

Attilio Giordani sa narodil v Miláne 3. februára 1913. Vyrastal v chudobnej rodine spolu so svojou sestrou Angelou a bratom Camillom.

Attilio ako deväťročný začal navštevovať saleziánske oratórium svätého Augustína v Miláne. Keď skončil základnú školu, otec ho poslal na tri roky do technickej školy, kde chodil veľmi rád. V sedemnástich rokoch začal pracovať vo firme na farmaceutické výrobky a zápasil s každodennou námahou a robotníckym prostredím. Bola to tvrdá, nevďačná práca a ani plat nebol primeraný. Attilio však žil pokojne a vyrovnane. V tomto roku sa stal aj animátorom, delegátom ašpirantov Katolíckej akcie v oratóriu.

Prázdniny trávil so skupinami chlapcov v horách – skladal piesne, písal dialógy, scénky, žartoval, organizoval veľké hry v lesoch, výlety na bicykloch aj peši. Známe boli jeho lotérie, dobročinné podujatia, hľadanie pokladu v uliciach farnosti, olympiády pre chlapcov na dvore oratória, stretnutia chlapcov.

Vojna a obdobie po nej

V roku 1940 sa v Taliansku začala druhá svetová vojna. Attilio Giordani toto obdobie prežil na grécko-albánskom fronte, vo Francúzsku aj ako partizán na lombardských vrchoch. V týchto rokoch ho sprevádzali dve myšlienky: na svojich chlapcov a na svoju milovanú snúbenicu Noemi Davanzovú, ktorej písal takmer každý deň.

Keď sa vrátil mier, začínalo sa od začiatku; medzi zrúcaninami, medzi vychudnutými a bledými chlapcami, ktorí v krvi nosili semeno násilnosti. Pre týchto chlapcov Attilio vymyslel „Krížovú výpravu dobroty“, pedagogický skvost, do ktorého sa zapojila celá štvrť. Spolupracovali chlapci, rodiny, fara, školy, zdraví aj chorí, deti i starci. Išlo o veľkolepú ponuku evanjelizačného ducha: lásku a dobro. Attilio chcel, aby každý pochopil, že iba dobrota môže zmeniť svet.

Na misiách

Attilio nebol mužom, ktorý uniká z domu a dáva prednosť oratóriu pred svojou rodinou. Tri deti, ktoré obveseľovali jeho dom (Pier Giorgio, Maria Grazia, Paola), o ňom hovorili takto:

„Keď otec prišiel domov, celý patril nám. Neprinášal domov napätia zvonku, bol pokojný, venoval sa nám, neuzatváral sa, bol náš.“

Dobro a zlo

Na začiatku sedemdesiatych rokov vypukol vo svete ostrý mládežnícky protest. Mládež chcela zmeniť spoločnosť aj použitím násilia. V saleziánskom prostredí sa práve v tom čase zrodila misijná „Akcia Mato Grosso“, ktorá, naopak, chcela zmeniť spoločnosť osobnou angažovanosťou a obetou. V prvej skupine, ktorá odchádzala do Poxoréu v brazílskom štáte Mato Grosso, bol aj Attiliov syn Pier Giorgio, vysokoškolák. V ďalšej skupine, ktorá odchádzala v roku 1972, bol 59-ročný Attilio s dcérou Mariou Graziou, Paolou a s manželkou Noemi. V duchu obvyklej obety a veselosti založil medzi húfmi chlapcov v Brazílii saleziánske oratórium.

S rodinou v Mato Grosso, Brazília

„Pokračuj ty“

Dňa 18. decembra 1972 na jednej schôdzke Attilio oduševnene rozprával o povinnosti položiť život za druhých. Zrazu mu prišlo zle a cítil, že sa blíži jeho koniec. Ešte stihol zašepkať svojmu synovi: „Pokračuj ty.“

V Miláne bola práve zima, keď priniesli truhlu s pánom Attiliom. Čakalo ho tisícpäťsto ohromených ľudí, ktorí nemohli uveriť vlastným očiam, čo ostalo z tohto obľúbeného človeka. Miestny farár im povedal: „Každému z nás Attilio opakuje, čo povedal svojmu synovi, keď umieral: ,Pokračuj ty.‘“