Autor: Michele Molineris

V prvých rokoch svojho apoštolátu v Turíne don Bosco chodil po meste a keď videl skupinu chlapcov a mladíkov, zastavil sa pri nich a obratne im začal vysvetľovať katechizmus.

Roku 1846 stretol na námestí Porta Palazzo skupinu jednoduchých ľudí a začal im rozprávať o potrebe počúvať Božie slovo. Ku skupine sa pridali aj viacerí mládenci, ktorí chceli prekaziť kňazovo vysvetľovanie a vyrušovali svojimi poznámkami a posmeškami. Don Bosco ich poprosil viac ráz, aby nevyrušovali, ale oni ho nepočúvali.

Jeden z chalanov menom Botta, začal vykrikovať: „My nechceme počúvať vaše kázanie, nás nepresvedčíte.“

Don Bosco mu vtedy povedal: „No… ale keby si v tejto chvíli oslepol, ani vtedy by si nechcel počúvať Božie slovo?“

„Chcel by som vidieť, kto by ma mohol oslepiť,“ osopil sa naňho chalan. A otočiac sa k priateľovi, ktorý stál vedľa neho zlostne skríkol: „Hej, ty darebák, prečo odo mňa utekáš, máš strach?“

Priateľ mu odpovedal: „Ale veď som pri tebe, stojím po tvojom boku!“

Chalan si pretrel oči a po chvíli začal jachtať: „Veď ja ťa nevidím… čo sa to robí… ja vôbec nič nevidím… som slepý!“

Okolostojaci ostali ako omráčení. Po chvíli ticha začali prosiť dona Bosca, aby mu vrátil zrak. Sám chalan Botta sa hodil na kolená a začal prosiť: „Don Bosco, prosím vás, modlite sa za mňa. Odpustite mi. Bol som hlúpy, keď som tak rozprával.“

Don Bosco mu vtedy pokojne povedal: „No dobre, povedz teraz skrúšene vyznanie ľútosti a my všetci sa budeme za teba modliť. Sľúb tiež, že sa pôjdeš vyspovedať a Pán Boh ti zaiste vráti zrak.

„Áno, áno, chcem sa vyspovedať hneď teraz!“ kričal Botta a vystieral ruky, akoby hľadal dona Bosca. On sa spolu s ostatnými prítomnými zaňho modlil. Po dlhšej chvíli odviedli mladíka do kostola, aby sa tam vyspovedal. Po spovedi sa mu na všeobecnú radosť vrátil zrak. Všetci si však dobre zapamätali, že na veľký dar Božieho slova neslobodno odpovedať aroganciou a drzosťou. Každý Boží dar treba prijať s vďačnosťou a láskou.