Obsah
Autor: Ján Kusenda / Foto: archív autora
Svoj rehoľný život venovala službe chudobným v Latinskej Amerike. V auguste uplynulo už štyridsať rokov od úmrtia slovenskej misionárky – dcéry Panny Márie Pomocnice – saleziánky Anny Mihalovej FMA. A to je aj príležitosť, aby sme si pripomenuli jej cestu k rehoľnému životu, ako aj jej misijnú službu v ďalekej cudzine.
Sestra Anna Mihalová bola medzi prvými Slovenkami, ktoré sa vydali na misie k obyvateľom latinskoamerických krajín. Narodila sa 24. 9. 1908 v Bošáci pri Trenčíne. Ľudovú školu vychodila spolu so svojím bratancom, neskorším kňazom dominikánom P. Piusom Jánom Krivým OP (1910 – 1981), ktorý bol prenasledovaný a väznený komunistickým režimom.
Formácia a odchod do Latinskej Ameriky
Anna po skončení strednej školy u sestier uršulínok Notre Dame v Trenčíne ako 16-ročná odchádza v auguste 1924 do Talianska, do saleziánskeho kláštora. Noviciát absolvovala v Nizze Montferatto, kde 5. 8. 1928 zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Krátko potom si podala žiadosť do misií. Jej spolusestry novicky o nej hovorili ako o vzore rehoľníčky. Ešte v tom istom roku, päť mesiacov po zložení rehoľných sľubov, odchádza na misie do Latinskej Ameriky. Jej prvé pôsobisko bolo hlavné mesto Kostariky – San José, kde pracovala ako učiteľka v materskej škole. Potrebné diplomy na vyučovanie španielčiny a iných predmetov získala na tamojšej univerzite. Takto od 15. 12. 1928 vyše päťdesiat rokov nepretržite účinkovala v rôznych štátoch Latinskej Ameriky: v Kostarike, Hondurase, Guatemale, San Salvadore a Nikarague. Slávnostné sľuby zložila 5. 8. 1934 v San José.
Anna Mihalová, 50. výročie sľubov v Nikarague, 1978
Učiteľka a vychovávateľka
Začiatok bol ťažký. Raz ju poslali mimo mesta k chudobným a dali jej dopravný prostriedok – koňa! Ako sama spomína: „ Kôň sa stále potkýnal a ja som veľa ráz z neho spadla. Napokon sme prišli na priestranstvo, kde stáli chatrče. Bolo tam veľa ľudí a hlad a bieda. To bolo všetko, čo mali. Deti aj učiteľka sedeli na zemi a tak sa učili. Predsavzala som si, že to, čo bude v mojich silách, zmením.“ Popri vyučovaní musela Anna dohliadať aj na kuchyňu a údržbu areálu školy. Zamestnala teda otcov mnohodetných rodín a postupom času ich dostala z biednych chatrčí do mesta a ich deti začali chodiť do škôl.
Anna Mihalová s Piusom Jánom Krivým OP, Kostarika 1976
Celý svoj rehoľný život zasvätila mládeži Latinskej Ameriky, ale vždy milovala, ako hovorievala, „svoje Slovensko“, najmä svoj rodný kraj. Vždy bola hrdou Slovenkou! Popri práci v škôlke súčasne vychovávala rehoľný dorast – postulantky sestier saleziánok, neskôr učila na základnej škole a bola vychovávateľkou v internáte. Učila aj na gymnáziu, a to angličtinu, telesnú výchovu, náboženstvo aj hudbu. Okrem toho vyučovala tiež vo večernej škole a bola asistentkou v oratóriu. Neskôr ju predstavené poslali do Santa Rosa de Copan v Hondurase, kde učila v školách. Po niekoľkých rokoch odišla do Mesatepe v Nikarague, kde bola šesť rokov predstavenou kláštora. Ďalej šesť rokov účinkovala v San Pedro Sula v Hondurase ako riaditeľka dievčenského saleziánskeho kolégia. Potom tri roky pracovala v Granade a neskôr v Manague, hlavnom meste Nikaraguy, kde prežila ťažké chvíle zničujúceho zemetrasenia a navyše krvavú občiansku vojnu po komunistickom prevrate. Svoju prácu však vykonávala nebojácne a za neuveriteľne ťažkých okolností.
Anna Mihalová pred kostolom
Práca sestry Anity, ako ju nazývali v Amerike, bola taká obetavá a výnimočná, že si vyslúžila pochvalu a uznanie aj od vysokých svetských autorít. V Manague v roku 1978 oslávila v tichosti svätou omšou, ktorú slúžil miestny arcibiskup, svoje zlaté jubileum – „bodas de oro“ – päťdesiat rokov od zloženia prvých rehoľných sľubov. Pri tejto príležitosti povedala: „Už som všeličo prežila… hrozné zemetrasenie v Managui. Škola sa nám vtedy zrútila. Náš rehoľný dom bol veľmi poškodený, ale ostal stáť. Mali sme sa kam uchýliť na noc. Rada spomínam na všetko dobré i menej dobré. Príjemné a menej príjemné. Bolo to všetko pekné, len čas uteká. Je to krásne slúžiť Pánu Bohu. Vždy som bola šťastná. Ďakujem Najvyššiemu, že som sa mohla dokonalejšie venovať blížnym. Nikdy nebudem môcť dostatočne ďakovať Pánovi za takú veľkú milosť. Teraz už musím myslieť len na druhý život. Milovať z celého srdca Pána Ježiša. Všetko znášať a obetovať, aby sa jeho meno rozšírilo po celom svete…“ Naozaj krásne vyznanie! Jedna z jej spolusestier spomína, ako sestra Anna chodievala k bohatému majiteľovi píly po dosky na opravu domov. Sestra Anna mu pripomenula, že je jeho dlhoročnou zákazníčkou, aby jej dal dosky zdarma. Nechcel, ale nakoniec sa podvolil jej presviedčaniu. Anna potom drevo rozdala chudobným rodinám na stavbu domov. Tak sa starala o chudobných.
Raz sa jej jeden bohatý pán, ktorému vychovala v škole z dcér dobré žiačky, chcel odvďačiť. Opýtal sa jej, odkiaľ pochádza. Ukázala mu fliačik na mape v strede Európy. Poznamenal, že by určite rada navštívila rodnú vlasť. „Veľmi rada,“ odpovedala mu. O niekoľko dní jej pán priniesol peniaze na cestu domov a späť. Ona to oznámila generálnej matke do Turína, ale keď priletela do Talianska, mesiac musela čakať, lebo úrady vo vtedajšej ČSSR jej nechceli povoliť vstup do krajiny v habite. Ona sa však odmietla prezliecť do civilu. Pán Boh jej pomohol a nakoniec sa úrady podvolili. Ako cudzia štátna občianka – mala kostarický pas – musela platiť štátu osobitnú daň za každý deň pobytu v republike. Autor tohto článku, hoci bol vtedy malý chlapec, si doteraz živo pamätá, keď vystúpila z lietadla v roku 1969 na bratislavskom letisku. Nikdy nezabudne na jej dobrotu a láskavosť. Nakoniec sa dostala do Bošáce. Bola to veľká radosť zvítať sa so sestrou a spolurodákmi po štyridsiatich piatich rokoch! Pripomenula si jabloň pri plote kvetinovej záhradky pred rodným domom, v tôni ktorej za nedeľných odpoludní sedávala s rodičmi a súrodencami v družnom rozhovore so susedmi. Rada si zaspomínala na tie milé chvíle, ktoré ani toľké roky nedokázali vytrieť z jej srdca. Milovala svoju rodnú dedinu, ktorá dala Cirkvi desať kňazov a vyše tridsať rehoľných sestier. V roku 1976 ju v Kostarike cestou na Eucharistický kongres navštívil bratanec P. Ján Krivý OP. Bola to veľká radosť! Nevideli sa viac ako päťdesiat rokov! V júni 1980 Slovensko navštívila ešte raz, a to krátko pred svojou smrťou. Vtedy sme jej ukázali Slovensko od Tatier cez Levoču až na východ, po Vihorlat. Tak mohla vidieť milované Slovensko posledný raz. Už vtedy bola veľmi chorá, po onkologickej operácii, ale nesťažovala sa a nedávala to nijako najavo. No my sme videli, že je unavená a slabá. Návšteva rodnej vlasti jej akoby vliala nové sily. Choroba sa však vrátila v marci 1981 a nakoniec ju pripútala na lôžko. Jej posteľ sa premieňala na oltár, na ktorom s láskou a pokojne ponúkala Bohu samu seba. Ešte so spolusestrami oslávila svoje meniny 26. júla. Vtedy povedala: „Nech sa stane, ako Pán chce, kedy on chce a spôsobom, akým chce, a to bezpodmienečne“! Sestra Anna „prišla do domu nášho spoločného Otca“ v prítomnosti svojich spolusestier a zaopatrená sviatosťami ráno 18. augusta 1981 vo veku nedožitých 73 rokov. Bola pochovaná na cintoríne Kolégia Dcér Panny Márie Pomocnice v San José v Kostarike. V tom istom roku zomrel v Ríme aj jej bratanec P. Krivý OP.
Sestra Anna Mihalová FMA
Na záver môžeme povedať, že život sestry Anny v Latinskej Amerike bol preniknutý láskou k chudobným a každodennou túžbou po praktickom naplnení misijného apoštolátu v intenciách dona Bosca a Márie Mazzarellovej, spoluzakladateľky Dcér Panny Márie Pomocnice. Od jej smrti už uplynulo štyridsať rokov, no odkaz jej misijnej činnosti, keď sa stala láskavou ohlasovateľkou Ježiša Krista, natrvalo zostáva. Prosíme Najvyššieho, aby našej sestre Anne za jej celoživotné verné služby dožičil hojnú účasť na jeho sláve. Nech odpočíva v pokoji v zemi, ktorej mládež milovala a s obetavou láskou vychovávala.
0 komentárov